Podivuhodné
ako fajčené lístie
modlitba doznie
Zajtra píšem z matiky, som vyhorená, tak, prosím, naložte na mňa ešte viac, nemám chuť sa v ničom kúpať a vyváľať, chcem skrátka nabrať modrý odtieň a odtancovať.
Aj som spala, aj som spievala, aj som hrala, dni boli zbytočné a akosi sa strácajú v mlieku alebo aviváži.
Deň jedla, neznášam štvrtky. Najhoršie dni. A vždy.
Naozaj mi niečo je a mala by som s tým niečo robiť. Keď sa už o mňa bojíte, straší to. Horšie ako mne vo veži.
Neviem, čo so svojím životom. Hrozne ma to stresuje.
Ach, všade je tak veľa... všetkého, len vo mne nie je nič.
Už necítim ani ľútosť, všetko vyzerá ako taká hra. Akoby som sa len prezliekala do kostýmov, a keď prichádzam domov, aby som sa ako bábiku odložila na zaprášenú poličku.
Môj domov je tak prázdny, ani domovom nie je.
Otrocká pustatina.
Ale nie, ja už nebudem nič písať, nech vás neraním.
Radšej nech ma vnútorné krvácanie vyfarbí.
Bonobo je pán.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára