4.5.13

30.4.

Prvé trápenie
zamávalo na odchod.
Sľubuje, že tak skoro sa
nevráti,
že sa beží pásť na niekom
inom.
Zostávaš mi ty, láska,
krátka-dlhá,
ako na stroji
píšem tvoje nové a nové
riadky.
Zmývam ich slinami,
z pier, kože, pŕs, ľudskej podstaty.
Kričím, že milujem.
Štípu ma spálené oči.
Milujem a znova milujem.
Neviem zostať v milovaní,
a tobôž nie v tebe.
Stále bežím a hladná sa
vraciam.
Len milujem a nič nestrácam.

Bolesť,
v živom hrobe,
ako Niobe.
Podaj vrchnáčik,
za máčny-máčik,
straťme sa,
z oblohy kyprý mráčik.
V plachtách oheň,
pot v dreve,
drevo v skaze,
milujeme, ako sa milujeme.

Nadnášame
    plachty,
       nech sa
          pod nimi
             vidíme-nevidíme,
                chcem ťa cítiť
                    ako nôž v príbore.
                       Zašum, vietor,
                         nech uschnú slzavé plachty.

Kam vbehnúť,
do ktorého cesta sa vmiesť?
Čo ďalej, hrmotajúca
železnica a fatamorgány,
vysvieťte ma ako
púštne hviezdy.
Natrhajte ma ako
púštne kvety,
izoluj ma,
demoluj vône,
chcem nájsť,
chcem vlasť,
chcem domov.

Ani netopier neodletí,
keď začuje tvoje odbíjanie do tmy.
Všetko stojí,
len ja sa chvejem.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára