Avalancha de todo.

Načítavam sa ako nová aktualizácia pre iPhone software.
Lapám 3D sniežik a posúvam si po nose obrovské okuliare.
Som doma, v podivnom stiahnutom kŕči koberca a slová sa zo mňa len kefou vyčesávajú.
Prehadzujem vlasmi, sú mokré a snia o daždi.
To čo mám, nemám, to čo je, nakoniec nie je.
Čo je a čo nie je?
Natiahla som sa na škripec, do normálu, zvislá rovina, kolmý rez kockou, prienik množín a cítim sa horšie ako na začiatku.
Ak niečo veľmi chcete, tak to nedosiahnete. Ak to nedosiahnete, tak to veľmi chcete.
Break, break, break, break. Romper.
Ani to, čo by bolo prospešné pre moju budúcnosť nerobím, lebo na zajtra sa mi nechce. Poznáte?
Nazývam sa mnohými opovrhnutiahodnými menami, kričím na seba spod vrstiev na koži, čo sa mi pri chôdzi po povrchu nazbierali.
Ani neviem, koho osloviť.
Ahoj.
Ahoj.
...
Áno, vďaka.
Úprimne.
Mám vás rada, veľmi.
Niekoho viac, niekoho menej, čo na tom v konečnom dôsledku zíde.

Oh, wau.
Tak si ma spálila, tak ma spaľuješ, tak si ma nevystrašila.
Vieš, že to bola len sekunda, len tik na hodinkách, ktoré vlastne ani nejdú a necvakajú zubami(-nechtami).
Budeme sa merať na bolesť.
Nie na silu, nie, nie. Kde sú teraz rozprávky, v jaskyniach, ha-ha.

Krejzi mirakls.

Aj tak sa nakoniec vysmievame sami sebe.

Spomienka na minulosť, keď ešte fungovala.

A nie, tento článok nie je depresívny.

Slniečková - Look at me, I just can´t believe, what they´ve done to me, I just wanna be, I just wanna dream.

Zo všetkého ostatného mi je nejak blbě.

Nech už je zajtra! A pozajtra! A tak ďalej...