[1.1]
- Nechcel som.
- Ale chcel.
Strie si jeho príchuť zo skrivených pier,
skrčí nohy pod požičanú sukňu a odvráti tvár. Akoby ju ktosi zrazu odvial.
Z balkóna visia muškáty, v tme
farbiace sa na bordó, fajčia spolu so zabávajúcimi sa ľuďmi a achkajú nad
peripetiami neskutočnej tragikomickosti tejto noci.
Pavol kričí, že to nedopadne dobre. Vníma svet
ako leporelo, kde začiatočná strana nadväzuje na ďalšiu a všetko dáva
zmysel, len ak sa poradie neporozhadzuje. Jeho snobský baret oťažieva spolu
s jeho naliatou hlavou a pomaly sa ukladá na dlážku pod chladný
radiátor, zakrytý stoličkami.
Na balkóne sa síce fajčí, ale mĺkvo. Ticho sa
zdráha vyhnať narušiteľa zo svojho náručia, preto sa nerozpráva. A možno
by sa ani nemalo čo povedať.
- Ja to beriem všetko vážne... seriózne... Tak
mi teraz a tu povedz, ako ďalej, rozhodni sa, je to na tebe.
Strach kolektívu pred násilníckymi vyhrážkami
susedov o obkľúčení bytovky policajnými uniformami sa zarezáva do skla
pohárov, ktoré sú ešte poloplné. Už nie sú.
Stále sa nič nemení, altruizmus korení pri
muškátoch a rozvádza tiché témy. Zachrániť, zachrániť by sa dokázali už
len srnčie behy.
- No tak. No tak! Nemlč. Povedz niečo. Povedz,
smiem ťa ľúbiť?
Záleží to len od nej? Díva sa na zem, akoby
práve o ňu prišla. Cítiť z nej strach. Chvie sa jej srdce pod mocnými
stiskami výberových slov, ktorými ju zasypáva. Nestíha ich však všetky pojed(/b)ať.
Má rada momenty, kedy ticho prehovorí za ňu,
za slová, ale tentokrát to nenávidí. Nezmôže sa ani na niečo... neurčité, ani
na vyjadrenie, ostáva slabou a neschopnou.
Vyrieši to čas, navráva si. Hej, ono sa to
poddá.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára