6.1.13

Veni, vidi... what?


        Sedím a píšem na čiernu stránku, biela ma už omrzela. Sedím si, zabalená do fialovej deky, po izbe sa presúšajú nevybalené tašky – moje darčeky – lebo nemám náladu hrať sa s vecami. Prídem si tak neschopná v napísaní nejakého článku ako už dlho nie. Ono mi to normálne začalo robiť problém, nie je nič, čo by mi v hlave navrávalo, aby som to neskúsila nenapísať, žiadna chuť, nič ma do toho neženie, netlačí, ale viem, že keď toto dopíšem, budem sa cítiť lepšie ako po každom článku. 


Hej, mám 18.
Je to smola, však?
Vravím si, som fakt šibnutá, keď smútim za niečím, čoho som sa predtým tak rýchlo chcela zbaviť. Len odtiaľto vypadnúť za doprovodu hlasného tresknutia dverí a bolo by – viva la vida. La vida dulce. A nakoniec to vypáli tak, že najradšej by som zastavila čas nielen v mojej izbe, kde toto kúzlo úspešne funguje, ale aj vonku, medzi ľuďmi, medzi všetkými. Možno ma už začnú brať vážnejšie. Možno sa nebudem cítiť zle na každej jednej božej rodinnej oslave, kde ma považujú za príliš mladú na to, aby dokázala zosmoliť niečo rozumné. Fajn, nepočúvajte ma, ja sa nikomu pchať nebudem, ale potom sa ma nepýtajte, prečo s vami nekomunikujem. A k zodpovednosti, tej mám dosť, o to pokoj, ale vyrastala som v tom, že všetko, čo príde potom, bude len ťažšie a horšie a namáhavejšie. Tvrdšie, surovejšie, reálnejšie, bolestivejšie. Dospelý život, utrpenie za utrpením, rana za ranou. A tak sa sama seba pýtam, má to zmysel, keď to má byť takéto, len trápenie, zahmlené oči, cez ktoré slnko nevidieť? Som len pesimisticky naladená, lebo mi fakt niečo chýba, alebo mám proste pravdu? Nobody knows...
A prezerám si svoju úžasnú knižôčku o cestovaní a len dúfam, že tie veci sa raz ku mne dostanú...
Dnes mám 18 a včera som mala párty. Ľúbim ľudí, niektorí sú tak krásne ľudskí...

A tak. A dávam si znova šancu. Čo to presne znamená, neviem, ale v podstate ide o to, že som opäť nabrala síl na pokračovanie v nejakom formálnom živote a prichádza šanca zapracovať na sebe, byť k sebe nekompromisná a úprimná a upliesť si na seba bič a riadne sa ním vyobšívať. No, to je jedno. Chcem sa len zlepšiť vo svojom existovaní, na chvíľu mám pocit, že má (ne)zmysel.
A opäť som sa veľa naučila, teda, mám taký pocit, a kráčame ďalej.
Dane a smrť, ľudia, dane a smrť.

(A prišiel mi Moleskine z Moleskine giveaway!!)

P.S. Keď tak, čoskoro chystám sumarizáciu, ktorá tu už dávno mala byť, ale tak... asi sa riadim podľa pravoslávneho kalendára, nevermind. A tak isto čo chcem, opäť si niečo natlačiť do hlavy, no proste viete. A možno pridám aj fotky zo záchoda. Zatiaľ neriešte.
Majte sa.

(Toto si čoskoro napíšem nad dvere)

1 komentár:

  1. Po prekročení toho imaginárneho prahu dospelosti som mala dosť podobné pocity. Človek je naozaj dospelý až keď je schopný sa s tým faktom zžiť a znášať všetky jeho klady aj zápory. ...vlastne neviem, či sa mi to za ten rok a pár mesiacov papierovej dospelosti podarilo. ...asi nie. Stále sa cítim tak detinsky keď si sadnem za volant, a potom si uvedomím, že to je naozajstné auto, a nie len nejaká hračka. Možnože blbý príklad, ale snáď chápeš, čo tým chcel básnik povedať :-D
    Proste ti prajem všetko naj k narodkám :-)

    OdpovedaťOdstrániť