Dreamlab: Killed In Action

Vzhľadom na to, že mám teraz času viac ako vonku snehu, rozhodla som sa dať znova vedieť o svojej potupnej existencii a napísať článok, ktorý vlastne s ničím nesúvisí. Ako vždy. Bude dlhý, lebo...

Lebo sú Vianoce, ja trčím za počítačom a ospravedlňujem si to tým, že aj tak nemám čo robiť. Raňajkovala som, stromček svieti, v telke nič nie je, v kvázi pokojnom rodinnom ovzduší lietajú bratove papierové stíhačky.

Čoskoro si spravím čaj a odoberiem sa s miskou dobrôt k filmu, ktorý si púšťam dobrovoľne a chvalabohu bez reklám. The Virgin Suicides, taká vianočná atmoška, čo vám poviem.

Robím si zoznam normálností, aby som dokázala prežiť tieto sviatky bez slučky okolo krku a pomáha mi posledný diel Screener-u, darček od FM-ka a potom nejaká vnútorná intuícia.

Nádej mi už vylosovala.

Ešte musím zbaliť darček mamine.

Vyjavene sa dívam na prebiehajúci videoklip nejakej piesne a nedokážem si poskladať súvislosti - viac sa nenachádzam ako nachádzam niekde, v niečom, pri niečom, s niečím.

Úprimne povedané, ničím som sa skoro zadrhla.

Najhoršie je, ak ho cítite vo vnútri. Hýbe sa ako čierna hmota pomedzi orgány. Ohybnými plynulými pohybmi sa presúva cez žalúdok, pľúca, srdce do mozgu, kde spôsobí skrat a môžete si ísť pískať. Ani vianočné trblietko nezabráni nahromadeniu previnilých myšlienok v prázdnej ľudskej schránke po nejakom obojživelníkovi.

A vlastne, strácam všetko, čo som sa snažila dlhšie nadobudnúť. Stratila som schopnosť písať tak, ako sa mi páčilo (toto je oproti tomu... nie, sú Vianoce, nebudem nadávať), stratila som istotu, stratila som zábrany, stratila som seba, stratila som ostatných, stratila som chuť, stratila som svetlo, stratila som hádam všetko.

Nie, naozaj sa mi nechce stažovať, ale chcem byť k sebe tak kruto úprimná, až ma z toho rozbolí celé telo.

Najradšej by som si do seba napchala vianočné ozdoby, nech svietim umelinou aspoň zvnútra.

Slová sú mi teraz na nič. Keď značia príliš veľa...