Nepíšem a kašlem na vysvetlenia.
Mám chuť otvoriť si hlavu a nechať vytekať hmotu, ktorá nemá zmysel ani cieľ ani formu, jednoducho som len človek, ktorý rád využíva silu automatického písania, kedy sa nehráte so slovami a neštylizujete, ale ide to z vás prirodzene ako aj ostatné veci... veď viete.
A Where is my mind?
Napchám sa belgickými čokoládkami, čítam si dávno stratené príbehy s veľmi zlou gramatikou a štýlom 14-ročného dievčaťa (čo som prakticky aj bola) a srdce mi nezamdlieva žiadnou negatívnou emóciou. Prečo, to neviem, možno to je príjemná zmena po toľkých dňoch, kedy som vytiahla zošit a utýravala samu seba do nostalgie, hnevu, bezmocnosti, ilúzií a alúzií a všetkého ostatného, čo sa prikmotrilo do zoznamu: toto rozhodne potrebuješ.
Možno tento článok prekypuje spojkami, ale ospravedlňujem sa za túto chybičku krásy, naozaj neviem písať a to, čo zo mňa nejakým spôsobom odchádza, je len prvotné žvatlanie a čo z toho? Nič. Len samé spojky...
A navyše, nikdy neviem, čo je pointou mojich úbohých článkov. Niekedy tie pointy závidím ostatným blogom, lebo naozaj, tu nič také nie je.
Whateva.
Čo dodať, teším sa z budúcnosti, aj keď pohodlnosť prítomnosti mi vyhovuje najviac na svete a užívam si jej sladkasté plody... Onomatopoje.
Tralalá, PLACEBO time!
P.S. Nového je toho veľa, ale ak vám to ešte nedošlo, vráťte sa k prvej vete. Buena noche.
Placebo. Vždy, keď to počúvam, mám chuť písať podobné články. "Niekedy mám pocit, že píše sám papier".
OdpovedaťOdstrániť