Pathos.

Postrehy mátohy:

- Je mi smutno.

- Budem dávať bozky predtým, než odídem.

- Budem odchádzať často? Kto si zaslúži odchod? Čo znamená? Vrátiš sa?

- Najradšej by som sa zahrala na niekoho iného. Nabielila tvár vápnom (bielou farbou, ktorá je určená priamo na ksicht, nebojte), privrela oči, do vlasov vplietla kvety, áno, ako vtedy... Ten večer pre mňa niečo znamenal.

- Príliš veľa vecí pre mňa niečo znamená.

- Nemala by som spomínať.

- A už rozhodne si čítať staré blogové príspevky - áno, Lucia, rada do budúcnosti.

- Toľkokrát som ťa mala v hrsti a toľkokrát som ťa vygrcala ako horkú pilulku, zacítiac tú chuť, zreteľnú, intenzívnu a chorú...

- Kde si zostalo, Kvieťa? Dnes ma bolíš.

- Tvoj dych je ako robiť stojku nad vodou.

(Mám ho rada)

Predpokladajme, že nemáš útechu.

Slová, zhnusené, ústa skryvené,

zuby, tými len niečo trháš.

Asi mäso.

V červených očiach.

Snaha.

Smola, zhni.

Zhni snaha.

Spi...

Všetko si odriekni.

V duši si zhasni,

vybi náhradný zdroj.

Chceš niečo riecť?

Chceš niečo chcieť?

A na čo?

Spáchaj vlastnú duševraždu,

dušemrdnú samodeštrukciu.

Kladivo do ruky,

kde máš ústa?

Sliny ti z nich vytekajú

na babkinu čipkovanú dečku.

Aj tá ti vraví, že máš zdochnúť.

Prebudili sa v tebe všetky psy.

To, čo len pre psov si.

A tak, keď už nie si

a v grckách sa váľaš,

pozri, poži a schrúm

nejaký ibalgin

a vyplač sa na matkinom rameni...

- Mávam (v škole) nejaké expresívne nálady.

- A chuť na nadávanie, to asi tá hromada nevybúrenej antihmoty, neenergie vo mne.

- Ach...