Toľko smoly, koľko sa zmestí za zajačie uši, plyšové chvostíky a cukríkmi pokazené zuby.
Koľkokrát.
Prečo, keď si to zopakujem, je mi do dažďa zo mňa, nie z vás.
Jednoducho ten hnoj nepatrí do iných kalichov.
Som zlá.
Som na vine, ak vina existuje.
Viem, že je to tu znova, dá sa tomu vôbec uniknúť? Pripadá mi to ako Osud.
Som ako reklama. Naivná a preskakujem všetko odpudzujúce, čo v živote znamená úlohu.
Tak mi vadí, tak mi tečie z huby, kyselina.
Možno reakcia na skládku, vyrastajúcu pod rebrami.
Tak vždy istým veciam verím, niekedy ani nie sú reálne.
Možno si ich vždy (vy)básnim, lebo nasucho nie je dobrý ani sex.
Som prízemná.
Vždy si vravím, spravila som chybu, ale ty tiež.
Spolieham sa na to, zdvíha ma to v mojich očiach, nech sa na seba dokážem pozrieť.
Som hnusná.
A stále myslím na to svoje more.
Tmavšie ako modré.
Vždy si poviem, čo to do piče zas je?
Dnes som zas našla chodník, ktorým som prešla predtým niekoľkokrát.
Vlastne ani inú cestu nepoznám, aj to som si vymyslela.
V Lucke je búrka.
Lucka nemôže byť šťastná.
Never ever.
A viem, že raz sa zlomíme, raz sa chrbtice prelomia.
A bude koniec, taký ozajstný.
Možno neviem, ako vždy.
Možno je to očividné a sama sebe sa vzpieram.
Je to ťažké.
Už mi neostala jediná vlásočnička nepoškvrnená.
Tu ležím, tu končím.
Tak poďme robiť pičoviny, nech ostatní tiež nevidia človeka...
