22. Straka-tá

Nechcem rátať s budúcnosťou. Ako s jedinou možnosťou v mojom príbehu. Môže sa, kedykoľvek, stať niečo iné. Čas sa pomaly zabrzdí, vzduch zhustne, všetko zastane a ocitnem sa uprostred reálneho prázdna. V momente, kedy nič nebude znamenať viac, kedy príde čas na predzúfalostné vety a odkázanosť na nič ničovaté, čo len tak je a človek sa ho snaží nevnímať. Predstavujem si izbu, kde stojím a hýbem sa a so svetom to nič nerobí. Len som a na ničom nezáleží. Čokoľvek spravím, neexistuje to, neexistuje ani dôkaz toho, že som a že tvorím. Môžem so sebou spraviť čokoľvek, akúkoľvek emóciu vyslať, steny vsiaknu napadané a vystreknuté a svet ani na pikosekundu nezaváha. Tak, ako ja nebudem vedieť o ňom, tak on vo ma tiež prestane veriť.

Cesta Bohov, Nesmrteľných, načo, prečo, začo. Existencionalizmus.