Farba betónu.

(Vidíme sa na Pohode!)

Haló.
Otváram sa na záver.
Mestské mimikry
a farba betónu.
Vtedy ma nevidno.
Žiadny marcipán,
žiadna botanická záhrada.
Odporúčam Vám Temné hmoty od Philipa Pullmana.
Len metla a pohľad Serafiny.
Ten svet akoby visel medzi vdýchnutím a vydýchnutím.
Zostal mi démon a smrť, pokecáme si.
Prasknutá lebka lorda Asriela, zlomené srdce pani Coulterovej. (Aspoň, že spolu.)
Nekonečné množstvá zlatého prachu víriaceho.
Boh je mŕtvy.
Medveďova sila, sila všetkých, čo sa zúčastnili.
Áno, byť naspäť deťmi.
Lyra a Will. (K nim nič. Toto stačí.)
Lyra.a.Will.
Obdivujem.
Milujem.
Ďakujem.
Ak máte záujem preplakať kvôli poslednej knihe tri hodiny, choďte do toho.

I.

HUDBA

© 06/2011

"Attingere caelum digito."

Zástup čiernych mrakov, symbol odchádzajúceho bezoblačna, deti v klietkach vyjú na mesiac a zvlčilé lúče nepochopeného, nepolapiteľného Slnka sa topia v čiernej. Pivo je teplé, má veľa peny a ľudská pokožka je studená s rovnako trpkou pózou, akú odsledovali od zlatistého moku. Farby na lavičke blednú, z hnedej sa stáva neidentifikovateľná, pohľady bolia a kofola zdražela.

Vo výčapnom okienku obsluha zmizla za časopis, zostali len nohy s nalakovanými nechtami a hniezdo žltých vlasov. Psíci pobehovali po trávnatom výbehu pudovo vedený k rôznym prirodzeným činnostiam a občas svojím brechotom odpílili mostík, komunikačný kanál s Bohom. Po rebríku by sa aj tak za Ním nikomu liezť nechcelo.

Znenazdajky sa zjavil chlapec.

"Ak uhádnem, akej farby máte oči, dostanem kofolu zdarma?" po chvíli postávania osmelil sa na prvé slová. Tiež mal studenú pokožku, ale pohľad ho nebolel. Hrial, cestujúc z predmetu na predmet, z človeka na človeka.

Nohy v okienku sa pomrvili, ďalšiu hodnú chvíľu trvalo, kým chlapec dostal odpoveď: "Ale len trojdecovú. Môžeš teda hádať."

Chudučký ani palička z nanuku, len tak tam stál s rukami v predných vačkoch, rozpamätáva si, čo mu povedal brat: ,A keď tam prídeš, spýtaj sa to. Tu máš fotku, čo myslíš, aké má oči? Ani búrkové mračná. Sivé, tiché, dve nezbedné myšky na ceste za syrom. Áno, toto presne jej povedz. Toto...!´ Zopakoval nohám všetko, čo mal vryté do myšlienok ako do rozpáleného zlata, šibalsky sa usmial, pohladil si 9-ročné bruško s tričkom Mickeyho Mousea, ktoré mu darovala teta na minuloročné Vianoce.

Chlapci zvyknú rásť rýchlo, on však patril k výnimkám potvrdzujúcim pravidlo, podľa ktorého decká na ihrisku súdili či sa niekto hodí do tímu, alebo nie.

Dievča na brigáde v okienku zložilo časopis zo svojej tváre, nohy zasunulo pod stoličku a sivými, prekvapenými očami mierila na chlapca s detským úškrnom. Ťažila ju hŕba otázok, ani by sa nestihla nadýchnuť kým by ich nahlas rozpovedala, no uvedomila si, že malý chlapec nebude vedieť odpovede. Nevie ešte ani základné ľudské múdrosti, nieto ešte malichernosti jej mysle. Preto mu v tichosti načapovala kofolu, pozorujúc zdanlivo nudné okolie. Tušila, že niečo visí vo vzduchu. A priniesol to zo sebou práve tento neznámy drobec, nedočkavo čakajúci na zopár glgov sladkého bublinkového nápoja. Usmiala sa, potom nahlas pritakala: "Správne, správne." Nič sa preventívne nespytovala. Chlapcovi podala plastový pohárik, ktorý zaševelil spokojné ,ďakujem´ i utiekol preč od studených trpiacich ľudí, roztrúsených po lavičkách.

Dievča sa za ním chvíľu dívalo, skontrolovalo čas a zavrela stánok.

Bolo to znamenie.

Ako som prišla na to, že spomienky sú dôležité.

Dnes som sa zabudla v priestore.
Tak som premýšľala. Popri čítaní ruských realistov a Majstra alkohola mi v hlave skrslo zopár nie veľmi cenných myšlienok, ktoré by som si rada zapísala.
- Vždy bude v živote niekto, kto vás bude brzdiť a obmedzovať. Čo s tým?
- Barcarola od Čajkovského je fest ťažké dielo. Help me.
- Občas sa môžete akokoľvek snažiť, ten druhý vám to len ofrfle.
- Občas musíte robiť milión testov na autoškolu, aby ste prešli. A aj sa bojíte, kedy vám dajú skúšky, aby to nebolo cez pohodu, alebo cez Írsko. Bojím sa.
- Som zaregistrovaná na Pohode. Yay.
- Nie som si istá, no pevne verím, že otec zajtra to Írsko zaplatí. Ešte si pozriem letenku...
- Presedieť celý deň doma nie je na nič dobré. Zbytočne prespíte dve hodiny navyše. Ale občas je to ako zastavenie vozidla (prečítajte si testy na autoškolu, potom pochopíte).
A tak ďalej...

Večer je neskoro jesť na ranný hlad.

A ešte som prišla aj skôr.
Celé dni prežívam so zaslepenými očami, prídem si ako na utlmujúcich práškoch.
Nejak ma nič nevie prebrať k životu.
Uvedomujem si, že je plno vecí, ktoré by ma mali tešiť, ale jednoducho to nedokážem.
Tento blog je moja pomoc, preto to sem píšem.
Preto celkom nefunguje to, čo som povedala predtým.
Je mi ťažko, akoby som zhasínala a neviem si pomôcť.
Striedam len samé negatívne emócie a akosi som zabudla na všetko dobro, čo okolo mňa nadnáša. Ak by som potrebovala doplniť, tak je to práve teraz.
Ono to prejde, ja viem, ako vždy.