Večer je neskoro jesť na ranný hlad.

A ešte som prišla aj skôr.
Celé dni prežívam so zaslepenými očami, prídem si ako na utlmujúcich práškoch.
Nejak ma nič nevie prebrať k životu.
Uvedomujem si, že je plno vecí, ktoré by ma mali tešiť, ale jednoducho to nedokážem.
Tento blog je moja pomoc, preto to sem píšem.
Preto celkom nefunguje to, čo som povedala predtým.
Je mi ťažko, akoby som zhasínala a neviem si pomôcť.
Striedam len samé negatívne emócie a akosi som zabudla na všetko dobro, čo okolo mňa nadnáša. Ak by som potrebovala doplniť, tak je to práve teraz.
Ono to prejde, ja viem, ako vždy.