Vraciam sa do minulosti pomocou nočnej hudby. Púšťam si veci, ktoré mi evokujú zážitky duševnej chudoby alebo jej rozpínavej preplnenosti, striasa ma od zimomriavok, sú tak ostré, prenikavé, výrazné... Možno sú vidieť, určite sú cítiť (aj keď ich nedám len tak niekomu cítiť) a možno pripomínajú ornamentálne tetovanie, henou vykreslené mandaly alebo iné symboly, ktoré si ľudia zafixovali ako plnovýznamové.
Aké bláboly píšem.
Chcela som sa podeliť s niekoľkými faktami.
√ asi ma vzali na Dramaturgiu a Scenáristiku na FTF VŠMU.
√ ukončila som pôsobenie v kaviarni.
√ šéfredaktorstvo školského časopisu prebral niekto iný.
√ v Bátovciach mi prvýkrát zahrali niečo, čo som napísala.
√ som za vodou.
A tak vysedávam každý deň v posranej škole, v posranej lavici na posranej stoličke premýšľajúc, že niektorí ľudia sú sklesnuté fallusy a nezmenia sa, nechávam sa deprimovať nezmyselnosťou stredoškolského nepremysleného systému štúdia - neviem prečo, asi ma to jednoducho trápi - a čakám. Vyčakám aj dieru na tom mieste skoro uprostred sterilnej triedy, kým príde zaslúžený pokoj a dobrovoľný stres.
Pijem vodu. Aspoň niečo čisté do seba.
A tak, v poslednej dobe mi rozum riekol, nech sa na všetko vykašlem a ja som poslúchla, pričom to nemám v povahe. Mojimi momentálnymi starosťami a radosťami je:
√ spánok.
√ jedlo.
√ sudoku.
A nesmejte sa.
Ide len a len o to, ako zmaturujem, ak sa mi to vôbec podarí, keď sa mi tak veľmi nechce.
Moja chuť do niečoho plynie ako kontrapunkt ku hodinám stráveným v škole. Jednoducho tam nedokážem nič vytvoriť, nič sa naučiť, nič nie je až také podstatné (posvätné), aby som sa motivovala nenechať si to prejsť jedným uchom dnu a druhým von (obľúbená metóda môjho brata).
Skrátka, I do not care anymore, do not be mad at me.
