2. Plápolá.

Dávno som sa ozývala, možno aj dnes už je dávno.

Dávno pršali, my sme, oni, slová, či démoni.

Pamätám si, ako sme horúce kakauko popíjali, s penou vyšľahanou ako na capuccino.

Alebo zelenooceľové tričko, prevliekajúc si cez hlavu, obdivovať kvôli potlači.

Všetko mi zvýrazňuje červenou.

Neteším sa na zajtrajšok, nechcem školu, nechcem ľudí.

Chcem spať.

Ach, spánok.

Bude to také, aké to chce byť.

Vždy sa čudujem, načo spravím tie muffiny, keď nakoniec si ich musím zožrať sama.

Je nespravodlivé takto žiť.

Prečo to tak musí byť.

Vybuchla mi múka pri tvári-

nič som nepiekla, a preto mi zostala grimasa.

Nepáčim sa vám.

Ani sebe, ale to už dávno viete.

Mala by som byť šťastná, ale keď permanentne nič nefunguje. Bodaj by. Možno aj z rutiny by sa stala celkom prijateľná skutočnosť. Na vlásku. O tom potom.

Ach.
Sľubujem, budem písať častejšie.