Mám srdce plné.

          Včera som sa cítila presne ako dnes. Vstrebala som do seba to, čo malo včera ostať ukryté a vyrovnávam sa so svojím hnevom, s ktorým som prišla na skúšku. Jednoducho ma naštvala táto skazená, prehnitá spoločnosť a nedokázala som s tým nič robiť. Len som si myslela - ľudia, zobuďte sa. Ale kto som, aby som im tvrdila, že to, čo žijem ja, je život? Možno nie je. Asi nie je. To je tak isto, ako keď poviem, že ľudia sú hlúpi. Aj ja som človek. Oni majú tiež nejaké svoje myšlienky, prečo by som mala byť lepšia? Možno sú oni tí uvedomelí a ja som hlúpa za to, že im nerozumiem a že to nechápem, možno mám myšlienku, ktorá im nikdy nezišla na um.
Potom som bola smutná a mala som chuť ísť na vécko a vytrhať si všetky vlasy. Začínam neznášať posudzovanie okolia. Čo všetko zo seba musím dať dole, aby ma ľudia nehodnotili? Celé telo? Nezostane zo mňa ani kosť?
Hrala som divadlo pred ostatnými. Keby ste sa pozreli bližšie, vôbec som sa neusmievala. Len spievanie ma zachránilo. Síce som sa pomýlila a určite sa červenala, ale ďakujem Cantice Nove, že mi dopriala aspoň krátky uľahčujúci pocit mojej vnútornej situácie. S narastaním pesničiek a hodín sa mi nálada zlepšovala, no v istých momentoch som sa začala triasť, pozrela som na Lennie a ja neviem, odkiaľ, prebrala sa vo mne hystéria. Panika. Nezvládnem to. Neudržím sa. Kto by som bola, keby som to nakoniec nezvládla? Už by som v seba až tak neverila. Potom som si sadla, dívala sa, počúvala, ale mlčala. Aj môj mozog mlčal a chcel odísť. Bojovala som s dilemou ísť domov a tam bezcieľne sedieť a čakať, kým skončí deň, alebo ostať na afterparty, s relatívne priateľskými tvárami, jedlom a smiechom a blbosťami, ktoré ponúkajú extrémne osobnosti. Zostala som. Každodenne mám takéto divné pochody, akoby každý deň bol jedným celým svetom a naozaj záleží len na jednom rozhodnutí. Zostala som teda, aj keď som chcela ostať bez alkoholu, nakoniec som sa nechala prehovoriť a začalo mi byť lepšie. Odbúralo to zo mňa aspoň spoločenské zábrany a svoje problémy som si riešila prílišným kvantom kecov, ktoré som zo seba vypotila. Mala som pohľad ako háravá fena a to je asi jediné, čo si vyčítam.

Celý večer som spíkovala po anglicky a hablovala po španielsky. Prišla na mňa chuť cudzojazyčná, a kým ma to bavilo, tak som to robila. A bola som trikrát na vécku, a chlap nikdy nezistí, aké to tam je priateľské prostredie, a že baby sú v tomto ohľade veľmi super, milé duše.
Nadišiel čas a zostala som mierne znechutená. Opýtala som sa, či by ma nešlo odprevadiť a súhlasili. Ďakujem. Zase som spoznala kúsky iných ľudí, čo by sa mi bežne nestalo, postupne si vytváram skladačku rôznych pováh a čerpám inšpiráciu. Le pom je jablko po francúzsky (neviem, ako sa to píše), po taliansky mele, po španielsky manzana, po anglicky apple, po nemecky apfel. To sme zistili, keď sme kráčali po... Štefánikovej, myslím.

Nie, radšej knihu.

Budím sa v noci s pocitom, že mám niekoho v izbe. Hmotne uloženého na posteli v tme, je ich viac, len hlavy a tváre, len postavy v miestnosti, pri okne, stolíku, v mojej blízkosti a vždy sa zľaknem. Ničomu sa nepodobajú, sú to len tichí pozorovatelia ako všetky hriechy ľudstva. Hyperbolizujem, lebo sa tak cítim. Bojím sa, že mi preskočilo, alebo že som tak psychicky na dne, až to môj mozog musí riešiť takýmito nočnými šokmi.
Tak isto už dlhšiu dobu zle spávam. Nemôžem, nedá sa mi spať viac ako 6-7 hodín. Ak spím viac, spím celý deň, lebo sa nedokážem prebrať do života a normálneho fungovania, ale viem, že mi ešte trochu spánku chýba. Keď prídem domov, odpadávam od únavy a najradšej by som spala. Pokazia sa mi tak hodinky, a potom nemôžem v noci zaspať a premýšľam. Nad blbosťami. Spievam si blbosti. Rukami sa snažím polapiť tmu v izbe, ale nikdy u mňa nie je tak koncentrovaná, lebo do okna mi svieti pouličná lampa a z vetračky znejú zvuky áut. Áno, sú aj horšie Insomnie, ale fakt sú bludy to, čo sa mi sníva. Nočné mory nemávam, no je to jednoducho šialené. Čo je potom normálne, však...

Idem robiť niečo užitočnejšie.

Charles

       Patrí - dobrovoľne a či ani nie - do stratenej generácie zatúlaných detí. Vyrastal v dvadsiatom prvom storočí, medzi pozatváranými oknami panelákov, medzi špinavými schodiskami a neudržiavaným trávnikom. Na minulosť zabudol a budúcnosť si pravdepodobnosťou nikdy radšej nerátal. Má 28 rokov, ale vyzerá o desať rokov staršie. Berie drogy a sám vie, že veci nie sú také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdajú. Na začiatku príbehu má manželku, ktorá ho nemiluje, ale spolu sa pretĺkajú chaosom, ktorý mu vytvorili ľudia len svojou existenciou a hlúpymi pohľadmi. Hľadá cestu von z väzenia vlastných potrieb, pomáha si sám, no niekedy je na to všetko málo len jeho snaha. Zobúdza sa do rána nabitého elektrizujúcou zmenou...

Samozrejme, vyzerá viac strhano, vyblednuto, jeho pokožku tváre zdobia vrásky a v očiach nemá prešťastný výraz. A nenosí okuliare. 

/obrázok z deviantartu, text je vymyslený a podobnosť čisto náhodná

Tuto si prosím ísť.

Atmosféra noci

Neviem, čo robím, ale... rozmyslela som si to. Nechce sa mi chváliť, ako mi bolo dobre v piatok. Že to jednoducho vyšlo, že si ešte dlho budem prehrávať útržky z toho večera, noci, rána, akoby boli v tej sekunde priamo predo mnou.

Matex správne oslávil 18 rokov, inak, až taká Mladá som nebola. Nevermind. Ďakujem, že ste ma vodkou opíjali, neviem, čo ste od toho čakali, ale určite by som sa po nikom nezačala len tak liepať. Ďakujem za krátke tančeky na parkete, ďakujem za pohľady, ďakujem za slová, ďakujem za dotyky. Ďakujem.

Moja pevná viera vo mňa ešte zosilnela.

Alkohol je niekedy veľký pomocník a už viem, prečo ho spisovatelia s obľubou používajú. Je to úplne iné vnímanie sveta, rozmer duše sa zväčší a vnemy a hlasy a všetko, čo sa dá polapiť, sa vníma úplne inak ako za dňa. Možno to je aj atmosférou noci, tá má tiež svoje tajomno a záľubu v tajomstvách. A ja... určite som tiež niečo nové vyžarovala, lebo kamarátove prognózy o ostatných by neboli také bujaré (toto nepochopíte). :D

Je to niečo krásne, aj keď len v momente, kedy som to naplno prežívala. Rozhovor, uličky Trnavy v tak neskorej hodine, bolo to krásne. Nemám slov.

/Zamilovala som sa do tejto/

A dnes úplné peklo. :D Neznášam fyziku, prepáčte, že to sem píšem, ale áno, aj takýmito prízemnosťami sa musím srať. Musím si opraviť známky, musím, musím, musím, sakra. Nesmiem a nebudem mať 4 na vysvedčení, nech sa deje, čo sa deje. Aj keby som z tej španiny mala ísť 100-krát odpovedať. Aj keby som sa mala z fyziky prihlásiť. A idem sa učiť deják, lebo aj ten potrebujem. Absolváky mi ani nespomínajte.

Aspoň grafiku školského časopisu sme dokončili. Pár chýb sa určite nájde, ale to sa opraviť, bohužiaľ, už nedalo. Fuck this shit.

Pampeliška dnes a zajtra maturuje, myslím na neho.

Koniec.