Ako by som mohla poeticky opísať večer Zeleného Štvrtku, aby som neurazila a nerúhala sa Bohu? Nakoniec sa z ponurého samotárskeho večera, nastaveného na asociálne línie, vyvinul celkom príjemný a priazňou dažďa obsypaný večer zábavy a šialenstva, ktoré v nás vyvoláva Alkohol. Nie, nepila som, bolo mi na to príliš zle a nemienim svojmu žalúdku ešte sťažiť už aj tak komplikovanú situáciu. A pomáhala som mu teda pilne. Celý deň som v podstate nič väčšie a celistvé nepožila.
Obliekla som sa bláznivo (vôbec), ale cítila som sa tak. Hlavne po skonštatovaní mojej mamy. S červeným sakom sa vždy cítim príjemne. Prišla som, pozdravila sa, niektorí ľudia boli už pekne načatí, iní ukončení a mne bolo do plaču. To zas nie, odpusťme si toľko zvrchovanej irónie, ale chcela som sa len rozprávať, tešiť sa z dňa a mať všetko u zadku.
Nejak som tých pár hodín preflákala s náhodnými osobnosťami, ktoré prefrčali okolo a smrdeli rovnako ako ja. Zoznámila som sa so super psom, Bella sa volá, a vymenili sme si čísla. Mala by sa mi ozvať.
Na večer som sa (konečne!) už viac uvoľnila a častovala (mierne) OTRAVNÉHO ožrana, ktorý bol veľmi zaujímavý a jeho myšlienkové pochody ma uchvacovali a uchvacujú doteraz. Samozrejme, nepovedal viac ako Hhhuuuu! a Toto je SPARTA!, ale my vieme, čo tým myslel.
A potom prišla Brm! Zmoknutý zázrak, stojaci pred domov vo veľkej čľapkanici. Konečne som sa mala s kým rozprávať, nie len nezáväzne konverzovať, našla som si partnerku na dlhú dobu... a to jednu hodinu! Škoda, že jej udeľujú tak prísnu večierku. Nakoniec jej ani jeden z dvoch autobusov nešiel, tak po ňu otec ufujazdil z domu až na OA (obchodnú akadémiu). Ktovie, či dostala vynadané.
Tak som sa vrátila. Premrznutá, vyspovedaná, spokojná a pripravená pokračovať v nočnom blúznení. Vodnú sme zo záhrady presunuli do izby na poschodí a len tak čilautovali a čiltranslejtovali.
(Len jedna z mnohých)
Našťastie Brm so sebou priniesla i ďalšiu spásu. Jej, respektíve jeho
meno je veľmi ľúbezné a jemné, je to... Pampeliška (zvuk Supermana v pozadí).
Blbli sme celú noc, čo som mohla zostať, rozprávali sme sa taktiež, vyberali a púšťali
pesničky z youtube, hrala som sa s jeho kučerami a celkovo som
zistila, že keď idem na párty sama, je to ťažšie a bez alkoholu skoro
nemožné.
O štvrť na jednu ma bol vyprevadiť v daždi až domov, kde som mu
požičala dáždnik, aby ho náhodou cestou naspäť neopršali traktory.
S blaženým pocitom som sa vkradla do tichého bytu, zavrela dvere na
svojej izbe a zaspala medovým spánkom rovnováhy očakávaní a reality.
Dnes? Dnes možno idem znovu.
Ešte sa musím spýtať.
Toľko fajn hudby sme vypočuli.
A tak.
Asi je to konečne niečo veselé na tomto blogu.
Ale nemyslite si, že som kôpka nešťastia.
Žijem celkom slušne.
Guess Who
P.S. Názov článku je ukradnutá veta
z blogu Lennieho Heroina, z článku.
