 |
| Aliza Razell |
Koža, stiahnutá, visí za uši v prievane na drôte verandy.
Zajace sa nepokojne hniezdia v klietkach, strihajú ušami.
Plieskame vodovkovými krídlami, keď si dláždime dúhu pred nohy.
Závrate hompáľajú náš svet ako na lodičke z cestovného lístka.
Popri tej mojej prepláva dáždnik, ukrývajúci niekoľko žltých kuriatok,
pípajúcich veselé melódie zimy v decrescende. Nejde im to, sú veľmi mladé.
Píp.
Tie dni cválajú tak rýchlo, ani si neuvedomím a už je potrebné znova napísať článok, pre potechu, podať echo vzdialenému svetu. Je mi ľúto, že nemôžem písať listy, v premodernizovanej dobe sa vyhováram na nedostatok času, pričom som len pohodlnejšia a pohodlnejšia.
Milý si chce kúpiť zápisník. A to si tak obraňoval Smartfóny.
Maturitkujem už o niekoľko dní. Stres? Ešte stále nie.
Kreslím si na hodinách do Moleskinu samých lesných duchov.
Niekto sa hrabe v nočných svetlách, iný sa chystá preniknúť až za žiarovku.
Mám rada les.
Mňaukám si po vonku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára