Bolo mi na vracanie.
Neznášam Vianoce.
Možno ešte viac svoje sviatky, svoje meniny, narodeniny.
Akoby som si priťahovala guľky v rádioaktívnom pásme, v magnetickom poli.
Chcela by som v ňom zostať, no vždy sa stanú schválnosti. Ešteže ich musím vedieť rozdýchať.
Začína to eSeMeSkami, končí plným sedadlom a preplneným zorným poľom.
Zistila som, že existujú pseudozbory a pseudoakcie a pseudoumelecké diela a pseudoduševné zážitky.
Strčte si ich do riti.
Aj tie schválnosti.
Ako.
Ak.
A.
Najhoršie na tom celé je, že svoje myšlienky dokážem udržať na správnom mieste - v hlave. Predstieram čoraz lepšie. Nemusím sa nikomu spovedať. Nemám čo povedať - a pritom bojujem za niečo...
Som pokrytec.
Ani slová mi nejdú, nie ešte súvislé vety.
Nechcem sa vyhovárať, ale spoločnosť ma skazila, zmarila, do koša hodila.
Začína to nespisovným jazykom, vulgarizmami a končí nedostatočnou vzdelanosťou.
Netuším, do čoho smerujem, či existuje pre mňa Piata loď ako pre malíček, tak žijem za päť prstov. Kradnem si čas z prítomnosti, nemala by som, klamem Boha, klame on, či je?
Nevládzem viac ako dívať sa na Kat(arzi)u, ako spieva o Vágnom a Jasnom a o ich spojení a premýšľam, čo všetko dnes, čo včera a čo zajtra, také bežné impresie bežného človeka, ktorý levituje podporujúc prázdne ulice v meste. Ani čaj nie. Ani prahy neprekračujme, nie. Už sme ich dosť prekročili.
Som...
Neviem?
Ako som.
Ale predsa.
/Čoskoro príde aj ejkejej vianočný článok/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára