.Moja babka (možno aj druhá) je jediná osoba v rodine, ktorej sa nebojím položiť dôležité (dôverné) otázky. Otázky o živote, ktoré sa u nás nezodpovedajú. Nepýtam sa rodičov, nepýtam sa tety, ani brata, nikoho. Len keď som u nej a pozorujem ju, ako chystá obed alebo fajčí s kávou na balkóne, mám chuť na zvedavé otázky. Na vyriešenie tých vlastných.
Nie vždy mi odpovie. Teda, nie vždy mi odpovie múdro alebo na otázku, na ktorú som sa pýtala. Povedzme, že vedie jednoduchý život, vyhovujúci a spokojný, bez snov a túžob, a presne tak mi odpovedá. Ako pracovíčka v Kauflande, chystajúca sa na dôchodok. Neberte ma zle, neohováram ju ani nehovorím proti nej nič zlé. Vravím pravdu. Alebo aspoň to, čo vidím. (P.S. U nás v rodine sa sny nenosia.)
Jej túžbou je pokúpiť v zľave všetky potraviny, na ktoré rukou dočiahne, aby potom zhnili alebo skončili po záruke ktovie v ktorej zapratanej poličke. Má rada more a dopraje si ho raz za niekoľko rokov, keď s ňou niekto ide. Občas chodí pozrieť svoju dcéru do Dublinu, a potom na ňu nadáva spolubývajúcemu. Občas len leží a nič nerobí, a pritom prišla na návštevu za svojou vnučkou.
Má rada svoje vnúčence. Dáva im radosť, rozmaznávajúc ich robí z nich otrokov materializmu. Povoľuje hranice. Rozdáva peniaze. Asi nevie, čo s nimi.
Rada by som sa jej v tomto momente spýtala, či niekedy mala rada svojho muža. Či sa niekedy mali vôbec radi.
Je smutné vidieť dvoch starých ľudí, ktorí pre seba existujú len natoľko, aby mohli na seba nakričať. Posťažovať sa niekomu druhému. Hovoriť a želať si smrť a nepriať tomu druhému. Zapíjať zlý jazyk alkoholom a neuvedomenú nespokojnosť so životom zabíjať nezmyselnými roztržkami a šarvátkami.
Možno by sa z neho nestal alkoholik, ak by veci boli inak.
Možno by dokázala dávať lásku (inak), keby veci boli inak.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára