30.6.13

Farba betónu.

(Vidíme sa na Pohode!)

Haló.
Otváram sa na záver.
Mestské mimikry
a farba betónu.
Vtedy ma nevidno.
Žiadny marcipán,
žiadna botanická záhrada.
Odporúčam Vám Temné hmoty od Philipa Pullmana.
Len metla a pohľad Serafiny.
Ten svet akoby visel medzi vdýchnutím a vydýchnutím.
Zostal mi démon a smrť, pokecáme si.
Prasknutá lebka lorda Asriela, zlomené srdce pani Coulterovej. (Aspoň, že spolu.)
Nekonečné množstvá zlatého prachu víriaceho.
Boh je mŕtvy.
Medveďova sila, sila všetkých, čo sa zúčastnili.
Áno, byť naspäť deťmi.
Lyra a Will. (K nim nič. Toto stačí.)
Lyra.a.Will.
Obdivujem.
Milujem.
Ďakujem.
Ak máte záujem preplakať kvôli poslednej knihe tri hodiny, choďte do toho.

25.6.13

I.

© 06/2011
"Attingere caelum digito."

Zástup čiernych mrakov, symbol odchádzajúceho bezoblačna, deti v klietkach vyjú na mesiac a zvlčilé lúče nepochopeného, nepolapiteľného Slnka sa topia v čiernej. Pivo je teplé, má veľa peny a ľudská pokožka je studená s rovnako trpkou pózou, akú odsledovali od zlatistého moku. Farby na lavičke blednú, z hnedej sa stáva neidentifikovateľná, pohľady bolia a kofola zdražela.

Vo výčapnom okienku obsluha zmizla za časopis, zostali len nohy s nalakovanými nechtami a hniezdo žltých vlasov. Psíci pobehovali po trávnatom výbehu pudovo vedený k rôznym prirodzeným činnostiam a občas svojím brechotom odpílili mostík, komunikačný kanál s Bohom. Po rebríku by sa aj tak za Ním nikomu liezť nechcelo.

Znenazdajky sa zjavil chlapec.

"Ak uhádnem, akej farby máte oči, dostanem kofolu zdarma?" po chvíli postávania osmelil sa na prvé slová. Tiež mal studenú pokožku, ale pohľad ho nebolel. Hrial, cestujúc z predmetu na predmet, z človeka na človeka.

Nohy v okienku sa pomrvili, ďalšiu hodnú chvíľu trvalo, kým chlapec dostal odpoveď: "Ale len trojdecovú. Môžeš teda hádať."

Chudučký ani palička z nanuku, len tak tam stál s rukami v predných vačkoch, rozpamätáva si, čo mu povedal brat: ,A keď tam prídeš, spýtaj sa to. Tu máš fotku, čo myslíš, aké má oči? Ani búrkové mračná. Sivé, tiché, dve nezbedné myšky na ceste za syrom. Áno, toto presne jej povedz. Toto...!´ Zopakoval nohám všetko, čo mal vryté do myšlienok ako do rozpáleného zlata, šibalsky sa usmial, pohladil si 9-ročné bruško s tričkom Mickeyho Mousea, ktoré mu darovala teta na minuloročné Vianoce.

Chlapci zvyknú rásť rýchlo, on však patril k výnimkám potvrdzujúcim pravidlo, podľa ktorého decká na ihrisku súdili či sa niekto hodí do tímu, alebo nie.

Dievča na brigáde v okienku zložilo časopis zo svojej tváre, nohy zasunulo pod stoličku a sivými, prekvapenými očami mierila na chlapca s detským úškrnom. Ťažila ju hŕba otázok, ani by sa nestihla nadýchnuť kým by ich nahlas rozpovedala, no uvedomila si, že malý chlapec nebude vedieť odpovede. Nevie ešte ani základné ľudské múdrosti, nieto ešte malichernosti jej mysle. Preto mu v tichosti načapovala kofolu, pozorujúc zdanlivo nudné okolie. Tušila, že niečo visí vo vzduchu. A priniesol to zo sebou práve tento neznámy drobec, nedočkavo čakajúci na zopár glgov sladkého bublinkového nápoja. Usmiala sa, potom nahlas pritakala: "Správne, správne." Nič sa preventívne nespytovala. Chlapcovi podala plastový pohárik, ktorý zaševelil spokojné ,ďakujem´ i utiekol preč od studených trpiacich ľudí, roztrúsených po lavičkách.

Dievča sa za ním chvíľu dívalo, skontrolovalo čas a zavrela stánok.

Bolo to znamenie.

23.6.13

Ako som prišla na to, že spomienky sú dôležité.

Dnes som sa zabudla v priestore.
Tak som premýšľala. Popri čítaní ruských realistov a Majstra alkohola mi v hlave skrslo zopár nie veľmi cenných myšlienok, ktoré by som si rada zapísala.
- Vždy bude v živote niekto, kto vás bude brzdiť a obmedzovať. Čo s tým?
- Barcarola od Čajkovského je fest ťažké dielo. Help me.
- Občas sa môžete akokoľvek snažiť, ten druhý vám to len ofrfle.
- Občas musíte robiť milión testov na autoškolu, aby ste prešli. A aj sa bojíte, kedy vám dajú skúšky, aby to nebolo cez pohodu, alebo cez Írsko. Bojím sa.
- Som zaregistrovaná na Pohode. Yay.
- Nie som si istá, no pevne verím, že otec zajtra to Írsko zaplatí. Ešte si pozriem letenku...
- Presedieť celý deň doma nie je na nič dobré. Zbytočne prespíte dve hodiny navyše. Ale občas je to ako zastavenie vozidla (prečítajte si testy na autoškolu, potom pochopíte).
A tak ďalej...

21.6.13

Večer je neskoro jesť na ranný hlad.

A ešte som prišla aj skôr.
Celé dni prežívam so zaslepenými očami, prídem si ako na utlmujúcich práškoch.
Nejak ma nič nevie prebrať k životu.
Uvedomujem si, že je plno vecí, ktoré by ma mali tešiť, ale jednoducho to nedokážem.
Tento blog je moja pomoc, preto to sem píšem.
Preto celkom nefunguje to, čo som povedala predtým.
Je mi ťažko, akoby som zhasínala a neviem si pomôcť.
Striedam len samé negatívne emócie a akosi som zabudla na všetko dobro, čo okolo mňa nadnáša. Ak by som potrebovala doplniť, tak je to práve teraz.
Ono to prejde, ja viem, ako vždy.

16.6.13

Letochúťky.

            Ako pravý ľadový medveď, aj ja sa pripravujem na dni dlhé, slnečné a teplé, ako, samozrejme, viete, že v lete bývajú. Avšak, tentokrát moje plány budú ozvláštnené o pár atypických artefaktov, ktorým sa až priveľmi teším. Napísala som si zoznamček a som zvedavá, koľko toho stihnem za 60 dní (plus-mínus). Budem rada, ak aspoň jednu tretinku, moje plány sú vždy nedokonalé a to je na nich to fascinujúco úžasné. (Nezdá sa vám, že nejak preháňam s prídavnými menami?)

1. Írsko. Miliónkrát. Všetko nasvedčuje tomu, že deň po Pohode(-jahode) odchádzam na mesiac do smaragdovej krajiny. Čo tam, to sa rozpíšem nabudúce. Ale rozhodne nebudem ležať na gauči a chrápať ako moja babka. (Inak vedeli ste, že oni tam majú až do polnoci svetlo ako na poludnie?) Čaká ma intenzívny kurz zlepšovania angličtiny, voľné víkendy a aktivitky s ostatnými. Možno sa mi pošťastí a teta ma zoberie aj do Londýna. Ale to píšem len s malou dušičkou. 

2. Už spomínaná Pohoda(-jahoda, meh). A nie obyčajná. Dobrovoľnícka! Hrdo sa k tomuto hlásim, nie veľa ľudí by malo odvahu a trpezlivosť a ja ju mám (alebo je to len neznalosť situácie?). Síce ešte musím zaplatiť poplatok "pre istotu", ale už som spolovice tam. Yeah. A čo potom? To ani srnka netuší. Nakoniec zostanem na ocot, toho sa vždy obávam. Hm. A veď snáď sa niekto pomkne.

3. Chcem navštíviť Prahu pražácku, ale nie len tak bájočkom, ale aspoň na jeden celý deň aj noc. Páčilo sa mi tam minule, nabudúce to bude ešte lepšie.

4. Chcem navštíviť Viedeň. To neviem, či sa mi splní, ale veď je akoby kameňom dohodil. A nikdy som si ju nemohla poriadne obzrieť. Trpím komplexom nakupovaniachtyvej matky, takže Wien som z väčšej časti videla len zvnútra nákupného strediska. Nevermind. Ale metrom som sa stihla povoziť.

5. Bezpodmienečne chcem ísť do Košíc. Keďže je to nejaké to hlavné mesto kultúry, tak by som aj tie peniažky na cestovné obetovala. A navyše tam býva Venie a to by bola úžasná párty, ak by to všetko vyšlo tak, ako by malo.

6. Chcem ísť do Žiliny (ak bude za kým). Chcem si pochodiť aj Slovensko, veď tu to nie je vôbec ohyzdné a prečo by som mala trčať len v metropolách? Aj prírody sa mi zachcelô. Určo sa vyštverám aspoň raz na záruby, určo aspoň raz zorganizujem piknik v Smoleniciach pod zámkom a 100% budem sedávať v Ó, mighty Próme na(/po) tráve. Keď sa to tak vezme, ja vôbec nie som náročná. Len sú mi hviezdy naklonené...

7. Chcem leňošiť. Veľa. Váľať sa po posteli, smiať sa, počúvať veľa hudby, mojej, tvojej, novej, starej známej... Chcem robiť, čo sa mi v sekunde zamanie. Chcem sa rozbehnúť? Oukej. Chcem ísť na výlet, víno, kúpať sa? Kde je problém? Veď to, že nikde. :)

8. Už tak trocha tuším, že toto leto sa napozerám filmov, až to nebudem schopná zrátať. Má to ale aj dobrý dôvod - príprava na Scenáristiku. (Inak už som vám povedala, že mi viac vonia žurna? Nie som si istá, ale tak som si dnes povedala...). Budem pozerať hlavne filmy po anglicky (veď v tom Írsku bude času na filmy dosť) a aj slovenské, lebo tie sú na prijímačkách. Bližší zoznam asi pribalím v nejakom ďalšom článku.

9. Keď už sme pritom, neviem sa rozhodnúť, či budem čítať ako šialená, alebo si to nechám na neskoršie (to je blbosť). Asi budem čítať. Ale vzhľadom na to, že budem v anglicky hovoriacej krajine, písmenká po slovensky by mali zlý vplyv na moje napredovanie. Rozhodne aj tu mám zoznam, a ak veľmi budem chcieť, tak ho poskytnem aj širšej verejnosti cez internetové kábliky. Chcela by som vyskúšať predčítavanie. Ťahá ma tá myšlienka.

10. Zrejme je dosť možné, že by som mohla ísť na Scénickú žatvu. Časovo mi to vychádza, ale ešte neviem, ako na tom budem inak. Či mi do toho nevhupne niečo iné. Každopádne sa teším. A ak budem stíhať, tak by som konečne šla aj na Kremnické Gagy, och, Boch, lebo sa cítim už ako úplný barbar, že som tam ešte nebola. A aj Kantičiarske sústredko. Už nie je také dôležité a nepatrí mu celý bod, to mi je ľúto...

11. Nemôžeme zabudnúť na môj milovaný klavírik. Sedemročného kamaráta taktiež nemôžem zanedbať. Aj keď za ten mesiac sa mi to určite stane.(No premýšľam, že si tam nájdem nejaké hudobniny a budem tam chodievať, keď budem mať čas, nech mi prsty už úplne neskrepovetiu). Už si chystám nové skladbičky, čo zahrajú moje ručičky (nebojte, ja ešte budem nadávať).

12. Budem úprimná, čistá, svedomitá, uletená a letná. Budem svoja, takže ak budem v zlej nálade, stále budem spĺňať tento bod. Budem tak, ako mi to (že vraj) svedčí.

13. Budem s ľuďmi. S tými, ktorí o to stoja. Ktorí ma vo svojom živote chcú a nezabúdajú. Už nechcem robiť pajáca na motúziku. Budem písať lisy, maily, vypisovať zápisníčky, fotiť, reportovať do blogu, a to všetko pre nich (a v konečnom dôsledku i pre mňa).

14. Budem meditovať. Rozhodne to chcem skúsiť, chcem si prečisťovať myseľ aj každý deň, podľa toho, ako mi to pôjde. Možno si aj svalstvo nejakým spôsobom budem naťahovať, ale to musí rozhodnúť vyššia moc (ako že či budem dostatočne lenivá, alebo nie). Ale celkom sa mi to páčilo.

15. Budem sa dlho dívať na hviezdy. Budem pod nimi slastne sa opíjať, kolísať sa, nech mi je dobre. Kráčať si po špičkách, na chvíľu zabudnúť a byť vílou víl(/n)ovatou. To je moja najšťastnejšia predstava. Cítiť rozpoltenosť pri súdržnosti sveta, padať a nadychovať sa v letku. Z vlasov mi bude odkvapkávať. Do mora ako do srdca. Ako sa len teším na ten pocit. Dravosť (ako nespútanosť), úsmev a za ním nostalgia a sivé miesta, slepé body. Teším sa, teším... Pri ohníčku. Nezľaknúť sa. Vtancovať. A byť v tichom neúplnom objatí.

x
Ja viem, že som určite niečo zabudla. Niečo dôležité.
Už by som mohla aj končiť. Vidím svoje prázdniny priveľmi ružovo a pozitívne, ale prečo by som nemohla? Viera je to, čo mi chýba aj nechýba, takže sa môžem rozhodnúť a rozhodla som sa. Mám jediné želanie: nech tieto dni už skončia a nech sa opäť môžem nadchnúť pre existenciu. Kohokoľvek (dokonca dám šancu aj sebe).
A ešte, mám v hlave jednu myšlienku, no neviem, či sa mám vám s ňou zdôveriť.
Dobrú noc

(oh, memories...)

15.6.13

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Žil v zle, milujúc dobro.

Opäť som sama doma.
Sedím a sledujem nehnúce sa predmety. Možno ten stabilný pokoj...
rozrúša neuróny a nervové dráhy kyselinovito.
Neviem, čo mám robiť.
Tma tam, tam tma vždy zavíta.
Cítim sa choro, tečie mi z [ok(n)a] nosa, zakašlem občas, trpím doma.
Chcem ísť konečne preč. Tak veľmi sa teším.
Tak veľmi si to prajem.
Aj keby sa mi tam mali stať najhoršie veci v živote, už aj idem.
Nech zaspím a ráno je deň odletu.
Pokojne sa zbalím do jedného ruksaku, najradšej by som aj spomienky vyložila na poličku a zvítala sa s nimi pod iným uhlom zase po lete.
Tak som sa upla na odchod, že neviem, ako presedím dni zostávajúce.
Prosím, príď už. Prosím...
Je ťažké sa presviedčať, že to zvládnem, keď viem, že nakoniec ma aj tak ošklbú o všetko perie.
Zas som depresívna.
Nečítajte ma.
Zbohom.

Počujem búrku, vôbec jej nie je.
Kvety zla sú od pána, ktorý bol pomenovaný ako je nadpis tohto článku.
Začiatky.
Od zajtra.

13.6.13

A tak som sa hrala...

             Vždy bola cudzincom. Jej presvedčenie neprichádza z rodinného statusu, na cestách nadobudnete rôzne mená. Od chudáka, cez padavku, vyvrheľa, anarchistu, bohéma až po ničovité nič, ktoré si len tak blúdi a zapĺňa vákuum ľudskej pozornosti. Počúva, ako ľudia kvákajú. Napína sluch, zrak a najmä hmat, rada sa zahráva so zmyslami, zovretými v jej pevnej moci. Rada sa cíti silná, rada má niekedy navrch, rada je, keď v očiach nevyhasína plamienok, ale priam pohlcuje celú jej nešťastnú dušu. Čo sa to tu deje v poslednej dobe. Kope do kamienkov nohami vytŕčajúcimi z potrhanej sivastej sukne a nemotorne pritom prehrabuje svoje divé vlasy. Oddala sa prírode a odvtedy nepatrí nikomu. A to je len osamotený človek.
              Na oblohe síce ani mráčik, no mesiac v nove nesvieti, a tak je v lese ešte väčšia tma ako obyčajne. Tiene sa prehlbujú, úfajú si, démoni sa preberajú k životu a hmyz nepokojne rojčí nad hlavami. Lastovičky ich chytajú a odnášajú ako obete svojim deťom. To je tá irónia kolobehu života. Žer alebo budeš zožratý. Tráva jej šteklí nohy studenými steblami, ktoré postupne vlhnú, kvietky sa zatvárajú a ona si len blúdi svetom za svetlom či do záhuby. Tak dlho kráča, až dokráča na miesto uležanej trávy pri jazere. Niekto tu bol a bolo mu fajn. Pomaly si sadá na to miesto a rukami obieha po kontúrach vyležaného miesta. Možno zistí, kto to bol, možno by rada.
              Zrenice sa jej prispôsobili na padajúci súmrak, ale sama pociťuje, ako všetko tmavne a naberá na ponurých tónoch. Ako sa všetko zaväzuje, upína, končí, ako začína byť všetko čiernobiele, buď prízraky vidíš, alebo nevidíš. Alebo jedným si. Nejakí ľudia, čo tu boli, dokončili svoju večernú prechádzku a osamela. Alebo nie? Zavetrí niečiu prichádzajúcu auru, je veľmi výrazná, trpká, červená, bodavá a bolestná. Rozbolí ju pravá horná končatina a ani nevie prečo. Au... Zaúpe myšlienkovito ako ozvena v priestore, ako rozčerená hladina sa dotkne myslí a hneď zanikne ako kométa. Jej jasný let skončí rozoznením zvuku hviezd. Rolničky, triangel, harfa, smiech Malého Princa... Ale veď toho človeka pozná. Ale že by sa k nej správal prívetivo a milo, to povedať nemôže...
             Neúprosný pocit v ruke stále neustupuje, s približujúcou sa osobou skôr viac a viac vyviera na povrch a Delilah je nutná pozbierať svoje sily a ovládnuť bolesť vo svoj prospech. Niekedy jej empatia viac škodí ako pomáha. Síce svet temnie, no postavu po chvíli rozozná. Ach, ty? Začudovane rezignuje a zamračene ho sprevádza pohľadom. Spýta sa seba: Prečo ho bolí ruka? Občas má pocit, že ľudí priťahuje. Že je na nej niečo, čo sa dá získať, čoho sa dá zmocniť, čo ľudí láka, aby ovládali. Alebo niečo, čo je jednoducho sympatické, najmä tajomné a veľmi cudzie, a chcú to objaviť a preskúmať. On nebude asi tá druhá možnosť. Nemajú sa radi, prečo by si ku nej sadal? Zaujme mierne odmietavý postoj, díva sa na pokojný obraz pred sebou a načúva zvukom z lesa. Čo tu robíš? Spýta sa ho v myšlienke, otočí sa na neho, vlasy sa jej pohnú a priamo sa díva. Chce vedieť odpoveď. Sála to z nej ako malý manipulačný prostriedok.
            Ustelie si pod seba konce sukne a nohami letmo kníše do melódie, čo sa jej vynára v hlave len čo niekoho stretne. Ku každému totiž niektorá ladí, harmonicky spolu tancujú a ich tvárnosť sa krásne pozoruje. Prikývne hlavou a pomrví sa, čím naznačí, že rozumela, čo povedal. Zachováva si od neho odstup, keďže nič z toho, čo jej kedy povedal, na osoh nebolo, skôr ešte viac zničilo sebavedomie a chuť stretávať ho sa naozaj vyparila jediným zaklipkaním viečok. A pritom by to nemusel byť ani taký idiot, osoby vždy berie s rezervou. Áno, nepatrím medzi osoby, ktoré by si každý deň stretával... Odpovie mu svojským spôsobom a pokračuje dívajúc sa na jeho výnimočne mužský profil. Tuším ti niečo je. Áno, ide na to okľukou. Ak bude chcieť, zdôverí sa, ak nie, aj tak sa mu prizná, že vidí jeho bolesť.
          Vezme do rúk stebielko trávy, a aj keď vie, že to tráve nepomôže, odšklbne ju a vloží si ju cmúľať do úst. Odkedy prestala rozprávať, nemá prakticky čo s ústami robiť... Naveľa, naveľa, premáhajúc sa hodnú chvíľku, kedy si len tak prelistovala minulosťou, mu niečo ponúkne. Pravdepodobne by som ti mohla pomôcť. Neviem, prečo to máš, ale s takýmito vecami sa vždy dá niečo robiť. Ale pamätaj si, nemusím byť k tebe taká milá. Len nechcem byť necitlivá ropucha a navyše to aj mňa bolí. Človeče, vieš ty vôbec, akú máš prenikavú auru?! Pošle mu svoje rozhorčené myšlienky a nezabudne sa popritom stále knísať. Vie, že ak by mu aj dokázala pomôcť, bude to účinkovať, len ak sa pri nej chvíľu zdrží, potom jej moc ustúpi. Zaklínadlá na zosilnenie svojich schopností sa ešte nenaučila.
            Ľútosťou mi nepomôžeš, aj tak si budem musieť pomôcť sama... Odvrkne štipľavo, aj keď to tak nemyslí. Len konečne nekontroluje svoje pocity, veľmi dlho ich zatláčala do úzadia, veľa vecí prehliadala, ale už nechce. Bude skláňať hlavu, ale len keď bude fúkať silný vietor s kúsočkami piesku... Aj tak, nedá si povedať, jej tvrdohlavosť a hrdosť sa zobudia, chvíľu sa sústredí, predstaví si čierny hviezdnatý pás, ako sa obmotáva okolo jeho pravačky a oblizne i tú jej, zovrie ako had, a potom sa vyparí spolu s bolesťou. Snáď mu ju aspoň zmiernila. Teraz si tento úkon ukladá do časti vedomia, aby s tým neprestala, lebo len čo povolí, bolesť sa vráti... Nemáš zač... Mykne plecami. Asi rozumie, čo jej tým chcel povedať. Ako si k tomu prišiel?... Trápi ťa to?
            Áno, vráti sa. Ale už vie, že bývala slabšia, takže by ti ruka nemala odpadnúť. Myseľ ti začala vnímať túto konkrétnu bolesť trocha inak... Počuje šum lístia a občas zvuky zvierat, sliediacich po okolí. Cítia energiu vychádzajúcu z nich dvoch, sú zvedaví. Zamračí sa. Rozmýšľa, kedy ju dnes táto aktivita unaví. Nemá toľko psychických síl, aby to zvládala celé dni, ale zlepšuje sa. Ale vieš, že s bolesťou sám ďaleko nezájdeš... Teraz hovorí skôr na seba, ako na neho, no ovládne sa a mykne plecami. Predsalen to nie je jej záležitosť. Je to však na tebe. Sestra by ti určite rada pomohla. Obzrie sa a začína sa cítiť nepríjemne. Možno sa túla príliš dlho a mala by konečne nájsť cestu domov a chvíľu žiť ako nie zhýralý človek. A navyše, mala by si zahrať.
            Cesty sú zvláštne. Kľukatia sa na miestach, kde by človek čakal rovinu a na miestach so vzduchom presýteným vodou nachádza púšť. Občas majú cesty iný zmysel, ako nimi prejsť. Možno sa treba na nich zastaviť, napiť sa vody, otvoriť kompas, ľahnúť si do zákruty, pozorovať veľhady a vlastné myšlienky, ako si to šinú po bezoblačnom nebi... Pokorne mykne plecami a skromne skloní hlavu. Nie je zač... K minulosti sa radšej nevyjadruje, lebo by bola opäť nepríjemná a to nechce. Dnešný večer totiž nedopadol tak zle, ako si myslela. Aj prekliatia sa dajú zlomiť. Nejak. Ale o tom veľa neviem, mal by si si to naštudovať. Povedala by som, čím skôr, tým lepšie... A zas mu radí! Nech s tým prestane. Pomädlí si ruky, oprie sa nimi o vysedené miestečko na zemi a zdvihne sa na nôžky. Tajila som to. Nevadí... Musím isť. Možno sa ešte uvidíme... Maj sa. Potichu k nemu vyšle posledné svoje myšlienky, nadvihne jeden kútik úst so steblom trávy, otočí sa a v šere hľadá cestu na tú správnu cestu.

10.6.13

Samá slama.

Zaujímavé, koľko času má človek na zbytočnosti, keď by sa mal venovať povinnostiam.
Akurát vtedy sa objavia pre ľudskú myseľ dôležitejšie veci na riešenie, napríklad nové klebety alebo budúcnosť, kto by povedal, že bude riešiť letenku do iného sveta, keď sa má drviť Informatiku, Dejepis, Biológiu. Povedala by som, ani to nepotrebujem.
Neviem sa sústrediť a som nervózna.
Myšlienky mi oscilujú len okolo niekoľkých bodov v mysli, okolo pripináčikov.
A čo ďalej?
Budem vypočítavá, nepotrebujem si zlepšovať známky, môžem povedať, že mi stačí. Ale čo z toho? Niekedy dávno som sa chcela začať prekračovať, aby moja existencia mala zmysel. Buď som slabá, alebo je to tak.
Budem vypočítavá a rátam ti dva pokusy. Veci sa však stávajú trikrát. Trúfneš si?
Koľko času prebolelo a dni sa opäť zrátali podobným, na hlavu padnutým systémom ako predtým.
Neviem, čo mám povedať.
Ako ospravedlniť to, čo cítim.
Našťastie som si zaspievala, nota sem, nota tam.
Obyčajnosť sem, obyčajnosť tam.
Moja dnešná nálada padla na hlavu do jamy Levovej.
19 a skoro sa pretrhol.
Nemala som sa o hlavu hádzať.

Už po sebe nemienim zametať.
Aj tak ma tieto reči prejdú a vrátime sa k ústiu problémov, možno nakoniec narazíme na prameň.

Občas si prajem padnúť do rieky a čakať na niečie ruky, avšak zabúdam, že Ofélii síce pribehli na pomoc, ale neskoro.
Say perhaps to drugs.


A
čo tak
trocha faux-pas
no tak
nezradia nás

Teším sa na leto, lietko.
Pohoda-jahoda (snáď) - práve zisťujem, ak si ťa lístok kupujem - kto bude mojím tandemom?, Londres, Inglés - možno áno, možno nie, ide o peniaze a niekto s tým nerátal, do Dublinu? počúvať rodinu? Radšej skapať..., spevavé sústredenie, ou jé, trocha chlastu, trocha trávy, trocha bozkov a trochen slávy... Nezabudnúť na nezabúdanie., veľa slov pohltať a konečne sa v sebe na chvíľku vyznať (aspoň pre jeden výlet na Gulášku...), instantné leto v prášku. Vláčikom sa povoziť.
Neviem, s kým rátať. Možno zostanem na všetko sama.
Juchú, au.

Dnes som si to všimla. Mať problém je ako zlý sen. Nezapadám, tak ma radšej nevidieť. Spýtať sa? Povedať nechcem. Prečo? Lebo. Reagujem zvláštne. Narástla si znova, vysoká stena? Aj tak to nie je dôležité, napíšem grafitti na ňu. Ňu, ňu, ňu.
Videla som ten strach.
"Nebuď smutná..." sa mi ráta. Pomocná ruka zo zadnej lavice.
Iných odbíjam.
Leziete mi po múre.
Hasta narices.

Tak veľmi chcem preč ísť.

Remember me.
/gifko som robila ja/

9.6.13

Hrôza spoza voza.

It's a pity, some people could be happy. And some people could not.


And I still believe, one day, I could be everything.
But this is not that one.

Remember me.
I'm silent.