Neudržím sa a píšem. Napriek učeniu, moja chuť je väčšia. Som hladná po písaní, a aj keď nič z toho nebude dávať zmysel, dosiahla som to, čo som chcela.
- pokojne, dievča.
- veľa som premýšľala o druhých šanciach. Aj o mojej, o ostatných odo mňa, o ostatných nezávisle odo mňa. Prišla som na to, že by sa mali vážiť, lebo nie je to len tak. Premýšľala som o snažení a získaní, ale aj o jej rozdávaní, že áno, ľudia si zaslúžia druhú, tretiu, štvrtú, milióntu šancu, ale keď s ňou rátajú a kalkulujú, nemajú šancu pochopiť a vážiť si to, o čo akože prišli. Tým chcem povedať, že niektorí ľudia si v niektorých veciach druhú šancu nezaslúžia. U ľudí mi chýba pokora. Nepriznanie si chybovania pre oči zahatané veľkým egom. Asi som len ja taká švihnutá.
- bojím sa podobnosti, i keby bola len čisto náhodná.
- bojím sa ľudských konšpiračných konštrukcií, lebo si ich budujú tak, aby niektorým cestu znemožnili a niektorým otvorili na jednoduché heslo: vý-ho-dy.
- naozaj ide len o sociálny status a hodnotu v spoločnosti?
- nechcem byť len výhodná možnosť!
- bojím sa zlých skutkov, opľúvania skriniek, neviem ani, či je správne radšej niekoho nepozdraviť, radšej zmeniť krok na tiché cupkanie po snehu.
- nerozumiem veľkej hrude v hrudi, ktorá sa z ničoho nič ocitla na moste z Družby domov. Či ja niečo ľutujem, či sa cítim previnilo, či len viem o svojej hlúposti a že som sa mýlila, že som niečo opäť nezvládla...
- mám detinské myšlienky a tak veľmi o sebe pochybujem. Ujsť sa mi chce. Od analýzy vlastných vnemov - kde sa nabrali a ako vznikli? Niekedy mi príde všetko tak nereálne a rozpoltené, až mám strach. A keď to nahlas priznám, zmetie to všetko zo stola. Môžem na všetko zabudnúť, lebo reálne sa nemám od čoho odraziť.
- čo ak som si veci nenahovorila, ale naozaj sú tak? Čo ak...? Vtedy by už naozaj nič nedávalo zmysel a z akože dobrej osoby by sa vykľulo satanské dieťa.
- píšem, len si píšem, lebo sa to hromadí a vybuchnem, jedného dňa.
Dobrú noc
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára