Mojich najhorších 5 vlastností

           Sedím si v škole, nudne pozerám pred seba, lebo všetci sa len interesantne nudia, zatiaľ čo niektoré vyvolené dokresľujú kulisy na súťaž (Supertrieda, ak by ste náhodou nevedeli). Čo bude robiť taký introvert ako ja? Celá v čiernom, recesisticky chytím najväčší štetec a BIELOU si kreslím samé somariny, ktoré nedajú zmysel ani Pezinkárovi (pozn. prekladateľa - blázna z psychiatrického ústavu v Pezinku). Rozmýšľala som, načo to všetko, asi som sa potrebovala zaujať, alebo len niekoho presvedčiť že hej, existujem a dokonca, keď sa mi chce, viem byť aj vtipná.
Ukončila som túto šarádu nevtipne, sadla som si za lavicu a... kameňujte ma, len si niečo klikala na mobile. Čo mi pripomína, že by som si mala zmeniť hudobný apetít.
No ale vráťme sa k veľmi lákavému nadpisu. Posledných niekoľko hodín za počítačom odbúralo moju všetku možnú spojitosť s realitou, takže som úplne nestranná a môžem niečo také napísať (ešte som pozerala Améliu, ale to sa neráta, lebo o tom nikto nevie, pšššt).

Moja prvá zlá vlastnosť je NÁLADOVOSŤ. Kam vietor, tam plášť. Nejde len o prispôsobivosť, no ak mám ráno zlú náladu, okolo desiatej ju už mám dobrú, potom ju mám zase na nič, a keď zazvoní na koniec školy, väčšinou ju mám dobrú. A takto sa to strieda. Síce v zlej aj v dobrej sú aj podkategórie, no pre túto anketu sú zanedbateľné. Možno aj každý deň som iná. <= toto ma fakt baví, ani by ste neverili, koľko srandy (ale i roztržiek a konfliktov) okolo toho môže byť.
Druhá zlá vlastnosť - NEVIEM SA SÚSTREDIŤ. Najhoršie to je, keď ma niečo trápi, vtedy sa napríklad nemôžem učiť, alebo pravý opak - motivuje ma to podávať priam horibilné výkony. Tak isto keď som s priateľmi, nedokážem sa učiť alebo robiť niečo, čo vyžaduje väčšiu pozornosť (ak sa na tom priamo nedohodneme, napríklad pečenie koláča alebo kreslenie po tričkách). Väčšinou ma cudzie blízke vplyvy veľmi rozrušujú a neviem robiť to, čo viem, keď som sama. Blízka tomuto je Lenivosť.
Po tretie - NEHOVORÍM VTEDY, KEDY BY SOM MALA. Áno, predstavte si, mám názor. Áno, predstavte si, mám čo povedať, keď sa ma niečo fakt týka. Ale problém je v tom, že vo väčšej časti prenechávam slovo druhej strane, ktorá ak zvrtne diskusiu, môj názor zostane nevypovedaný a naveky zatratený ako v Božskej Komédii (to si chcem prečítať). A keď sa ma niekto spýta - čo si o tom myslíš? Tak ja sa čo? Zaseknem. Ako na just. Tak isto niekedy sa bojím nahlas povedať svoj názor, čo je zlé pre mňa i pre druhých, lebo ak niekto slepo niečomu verí a ja nezabránim pádu, bude to aj moja vina. Samozrejme, tento bod neberte doslovne, väčšinou, keď sa mi niečo nepáči a mám na to náladu, poviem to. Ale ak by to malo seriózne niekoho raniť, hryznem si do jazyka. Tento bod zahŕňa aj moju rodinu. Nemáme vzťah, alebo len je len veľmi striedmy. Prečo? Kvôli mne. Otec sa ma pýta, ja jednoducho mlčím. Keď hľadám vhodnú odpoveď, aby bola diplomatická, aby sa nikto neurazil, aby bolo všetko v poriadku, aby som niečo povedala a pritom aj nič, to je veľký problém. Nemám totiž rada politikov, ktorý rozpááávaaajúú a nič z toho. Tak isto dostávam triašky strachu, keď sa niekto čo i len najmenšou možnou vecou podobá na moju rodinu. Haha :D
Po štvrté - NEMÁM RADA SEBA. Občas som racionálne mysliaci človek, ale keď príde na rad toto, všetko je moja vina a nedokážem si priznať, že som v niečom dobrá (aj keď priznajte si to vy - vždy je milión lepších, len o nich neviete). Už nedokážem vnímať ani komplimenty, tak som zatrpkla voči sebe. Ani sa nečudujem, že mám také problémy, aké mám, pretože všetko vychádza z mojej osobnosti. A nič nepomáha! :D
Po piate - ZAČALA SOM VEĽA KLAMAŤ. Zavádzajúce odpovede, úsmevy, ahoj, ako sa máš, dobre, a podobné klišé každého dňa. Hlavne tie: Domysli si ostatné, Domysli si, ako to myslím vety. V poslednej dobe si fakt gratulujem, že mi moje plány vychádzajú tak, ako majú. Dni sa mi v škole ťahajú - odtiaľ by som sa najradšej teleportovala do Londýna, kde striedavo prší, sneží a svieti slnko - keď som doma, môžem v samote rozjímať. Najlepšie je ale mlčať. Je to nadľudský výkon, no stojí za to. Hlavne keď vám v dva ťažké dni ešte doma vynadajú za všetko, čo sa v nich (rodičoch) nazbieralo za dosť dlhú dobu. Áno, a toto som nikomu nepovedala a pekne ma to sralo.

Bonusový bod:
Po šieste, VZĎAĽUJEM SA OD VŠETKÝCH, čo zahŕňa moju INTROVERTNOSŤ. Potrebujem byť často sama, potrebujem tupo zízať do monitora, potrebujem ísť sama na prechádzku a premýšľať o kravinách, ktoré sa nikdy nestanú, potrebujem si dokázať, že všetko zvládnem sama. Trucovitosť. Zaťatosť. Tvrdohlavosť. Hlavne nie slzy. K tým sa nepriznávam, aj keby sa to dialo každý večer v posteli som zápisníčkom a iPhonom (dosť realisticky vykreslená predstava, však?)
A ešte som VŽDY presný opak ostatných.
Keby ste vedeli, ako všetko cítim, smiali by ste sa tomu nonsensu, že ako niečo také môže byť pravda a môže existovať.

To je tých 5 bodov. Keby som sa silno snažila, napíšem ich 100, len aby som vás presvedčila o tom, že nie som dobrá (napríklad som príliš tichá). Ale tieto ma najviac štvú a najviac si ich uvedomujem. Ak máte nejaké dodatky, poznámky, našli ste preklepy, píšte do kommentov. Tak isto by ma zaujímalo, akú vlastnú osobnostnú črtu na sebe nemáte radi.
Keď tak, neberte to vážne.
Je mi to jedno.
Flegmatizmus má svoje výhody.
Ale ktovie, aká budem zajtra...?

Pekný večer,

Guess Who

P.S. Dnes bez pesničky.
P.P.S. Ani neviete,
ako sa mi teraz uľavilo.