Hromadia sa mi povinnosti a nesmiem stratiť chladnú hlavu a vyvrieť niekde medzi počítačom a stoličkou. Už sa mi to ani nechce vymenovávať.
A neviem, ako dlho sa ešte dokážem klamať, že som v poriadku.
Dnes si moji rodičia prezerali staré fotky. Prinútili ich k tomu náhodne objavené obrázky, vytlačené a zabudnuté v najhlbšom "šuflíku", aký máme doma. Usadili sa na gauč pred zapnutý televízor, brat behal okolo s vetou, ktorú sa mal naučiť do školy, ja som riešila školský časopis. Pri každej fotke, kde som bola ja, sa na mňa otec pozrel a povedal: "Tu si ma mala ešte rada." Prezeral si ďalej. Môj malý brat, ja držiac ho na schodoch v nemocnici v dobe, keď bol ešte novorodenec."Tu si ho mala ešte rada."
Pri tomto som pochopila, že tak ľahko sa nedokážem vymazať. Aj keby som sa ako snažila, budú ľudia, ktorí o mne vedia. Napríklad oni, aj keď lepšie by im bolo bezo mňa. Tak rada by som sa vyškrtla, aby sa už nemusel nikto trápiť, ale viem, viem, že by som sa trápila ja. Mám rada samotu, ale jedného dňa by nastala nerovnováha, porazila by ma a na ďalší deň by som sa nenašla, tak to totiž funguje. (Zvrátené myslenie...)
Argument proti odstavcu - Zmeň sa aspoň v niečom a tvoj svet bude hneď lepší. <= tak ľahko sa to napíše. :D
Skrátka...
Dobrú noc.
P.S. Ja tak nemám rada TIE pohľady.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára