I.
V starej, prehnitej, garážovitej budove sa nachádza...
Vyzerá ako hangár.
Plechy sa otriasajú v základoch, celá barabizňa sa chvie od hlbokých basov vypeckovaných k fosforeskujúcim nebesiam.
Dav ľudí dýcha vo vnútri, bezsenne tancujú, šialene hádžu končatinami spolovice takými mŕtvymi ako sú ich predchodcovia na cintorínskych záchytkách. Hudba im rozožiera mozgy, tak hladko, že pripomínajú šumienky. Hudba im posiela podprahové samodeštrukčné správy. Prepikovaní a naspeedovaní ľudia tvoria kotol priamo nad peklom.
Náš dočasný hlavný hrdina sa nachádza v tejto mase. Dočasný preto, lebo o desať minút zabudnete, že bol.
Čítanie vás nezachráni pred stratou pamäti.
Metie sebou rovnako bezuzdne, v neónovom tričku, hnedých nohaviciach, s farebnými prúžkovanými ponožkami, vytiahnutými z bielych číňanov. Nerozoznáte jeho tvár, pod zbytočnými okuliarmi sa práve teraz nikto nenachádza.
Masa ľudí ho pritlačí do bezvýchodiskovej situácie, potkne sa, rozbije si krivé ústa na rohu barového stola a padá. Hlboko, k zemi, pod ňu, do viacerých vrstiev. Zamdlieva.
Nič necíti. Dlho nič necíti, (na)veky nič necíti.
Zdrogovaní ľudia stúpajú po dôkaze jeho existovania, akoby si z toho robili srandu.
Nie je doma, ani na ceste. Cíti večnosť, áno, kráča ňou ako Spasiteľ v deň, kedy zomrel i v deň, kedy sa znova narodil, pocity sú rovnaké, či umieraš, alebo vstávaš z mŕtvych. Trasie tebou, tečie ti slina zo zakrvavených úst, šialene behajú zreničky v očiach, akoby si nemal čo iné robiť, len celý život krútiť očami...
Praje si kúpeľ utópie.
Zobudí sa, keď mu to príde najvhodnejšie, zdvihne sa zo zeme a odíde zo zábavnej mašinérie undergroundových detí, detí bez budúcnosti; niekam, kde sa nedá ani utekať, ani sa náhliť, ani levitovať, ani sa blázniť.
Umýva schody v komunistickom baraku, prichádza mu zle z toľkých všivavých chlpov psích. Humus. Počúva však niečo na uzmierenie svojich náladových vražedných chúťok.
Im not scared anymore.
Nemá to tak hlasno, aby prepočul, že aj steny majú uši. Za dverami výrazný mužský hlas niečo mumle, možno v polokriku, možno tie slová ani len nedávajú zmysel, ba možno nimi i niekoho šikanuje, no v našom hrdinovi to zanechá až taký búrlivý dojem, že o tom pred spaním bude premýšľať.
Nesmú ho však vidieť (cez) okná, ako sa plahočí tmou, celkom triezvy, celkom vnímavý, keď nesníva.
Keby mohli, ukradnú mu aj smrť.
Zbalí si všetko, čo mu patrí a ide domov.
To je všade.
A ani bezvýznamné kňučanie všetkých vyšinutých (a) drog mu nezabráni zmiznúť niekam, kde to aspoň nesmrdí.
Niekam, kde sa nemusí brániť, lebo ho nehryzú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára