Je zaujímavé, ako sa všetko zasadrovalo, opravilo a namaľovalo, keď predtým bolo všetko sivé. Pocity sa vo mne miešajú - kedy aj nie, povedzme si otvorene - usmievam sa a radšej nič nehovorím.
Možno chcem radšej mlčať o svojom šťastí, aby mi čo najdlhšie vydržalo.
Tak veľmi na ohlasy a reakcie ľudí, ktorí už v stredu otvoria Starý Blesk (šk. časopis). Viem, nie je to nič svetoborné, je to malý kúsok, niečo, čím si ľudia vypĺňajú voľný čas a jediný, pre koho to niečo znamená (ako úspech alebo niečo výnimočné) sú učitelia. A ja. Robí mi to radosť. Keď už nemám nervy na sprostý starý pomalý comp a nemusím robiť grafiku, keď sa už len dívam na novotou voňajúce výtlačky, listujem v nich a vkladám doň Ulievacie kupóny. Keď vidím, že aj redaktori sú spokojní so svojou prácou, keď sa naša dozerajúca profesorka usmieva a keď je všetko ako na čistom nebi, ako na čistom maliarskom plátne. Keď jednoducho všetko funguje tak, ako má.
Keď už sme pri tých farbách... napadlo mi... cestou v autobuse v nedeľu. Načo sú tie hnusné odporné farby na zateplených barákoch? Chcú si tým ľudia len nafarbiť sivý život? Kuknem z okna len preto, aby sa mi zdvihla nálada z psychadelických tónov niektorých obytných domov? Ha-ha.
A navyše mi tým fatálne zničili spomienky. Teraz vo svojej mysli vidím len nafarbenú ozrutu... Hnusní peroxiďáci...
A môžem potvrdiť, že tento názor zdieľa minimálne jedna osoba, čo číta tento článok! :)
Majte sa.
True, true. :)
OdpovedaťOdstrániť