[0.4]
Veta, slovo, písmeno, medzera.
© 10/2011
Ležala na posteli, nadvihovala paplón energickými pohybmi nohy a listovala v kalendári.
"Mám tu dohodnuté stretnutia na mesiac dopredu."
Pohľad presunula ku oknu a miznúcej postave.
"Vieš, čo to znamená?"
V okne, roztvorenom dokorán, viali myšlienky. Druhá postava sa obrátila, povedala: "Neviem."
"Som obľúbená. Ľudia vedia, že existujem." a objala ho. "Budem mať čo robiť veľmi dlho. Gratuluj mi."
Chlap ju s jemným povzdychom do vlasov ochotne objal a rozptýlil sa ku stenám a stropu.
On príde.
Škola ju pristúpila svojimi obrovskými šľapami a ona by im však najradšej ušla v podobe malej lienky. Tej sa neubližuje.
Vošla do budovy, hudba jej hladila sval ukrytý pod rebrami, no ako noty, akordy dozneli, spustla nálada. Realita ju udrela dvierkami modrej skrinky do čela. Učebnice, zošity, úlohy, informácie, depresie.
Lepšie jej je vo svete usporiadanom podľa nej.
Odpyká si deň rozvrhov a opäť má pár hodín pre seba a nich.
Zabuchla sa v skrinke a kráčala schodmi do pekla.
Ignorácia pomáha prežiť hluk a stupiditu v triede ako lieky na spanie. Síce sa zobudíte, ale spíte ďalej. Len niečo zaujímavé dokáže prebrať.
Otázniky a Výkričníky sa v triede pohybovali sporadicky, ani po obežnej dráhe otravujúc jej nekomunikatívnu osobnosť.
"Hej! Osobný priestor." pohrozila im, no i sama sebe.
"Už aby som bola pri vedomí." vysúkala napokon zo seba ďalšiu vetu, tentoraz patriacu trom bodkám. Nepochopili ju.
"Máš ešte niečo sladšie ako je karamelový cukrík?" znova kraľovala na posteli, ale táto ležala uprostred slniečkovej izby.
"Bozk." priblížil sa k nej, pomaly, jaguárím rozvážnym krokom, dotkol sa pier, prebehla výmena tepla, vyžadujúca dva spletené jazyky, jedno zlomené a jedno ľahostajné srdce, štipku pretvárky a dušu, ktorá odletela za miznúcou siluetou.
Naraz otvorili oči, on sa zasmial a ona sa vrátila k vyberaniu karameliek zo škatuľky.
Škoda, že myšlienku vybrať a nahradiť nemôže.
"A niečo sladšie nemáš?"
"... Už máme len sirup."
Pozorovali ste niekedy hviezdy za jasnej noci, idúcky po nohách domov či na cesty? Vtedy ich príchuť nemá chybu. Rozmýšľate, ladíte s náladou malých svietiacich objektov a ani neviete prečo, cítite sa vyrovnane, dobre, uspokojene. So životom.
Bola chladná zimná noc. A vy, vtelený, keď ona krá(i)čala pod lampami domov.
Mala za sebou rušný deň, ktorý ju určite bude naháňať aj v spánku na internáte, no i s týmto poznaním kráčala ľahko, z úst jej unikala para.
"Prečo nerešpektujete večierku, mladá slečna?"
"Vaša zvedavosť až dych vyráža. Žijem, áno, to je odsúdeniahodný prečin a zaslúžim si slučku. Ale čo tá vaša chorobná zvedavosť? Pchanie nosa do vecí, do ktorých vás netreba? Nemáte ako minúť čas, čakanie na smrť, a preto hundrete nad všetkým, čo vám nie je po vôli. Skúste svoje komplexy obrátiť proti sebe. Trebárs v zrkadle."
Unikla upratovaniu rozochvených pier, gest mŕtveho človeka, umŕtvila ho rýchlejšie ako zvyčajne. Dnes jej ide karta, dnes bude písať.
"Allegro je rýchlo, a lento pomaly.
Kto si ma chytí, nebude viac zvedavý."
Bola v izbe sama. Duševne osamotená a výnimočne jej to prekážalo. Simulantky už spali simulovaným spánkom, simulovane snívajúc o simulovanej romantike. Zasmiala by sa im do perín, keby nesimulovali tak precízne, až to musela oceniť tichom.Pri svetle telefónu listovala v adresári svojich klientov. Mala zdanie, že aspoň oni nič nepredstierajú a svoje klamstvá si nechávajú pre manželky po troch pôrodoch, 10-ročnej pracovnej praxi a s presvedčením, že sex je už dávno preceňovaná záležitosť.
Prestala písať a zadívala sa na siluetu pri okne. Akoby sa strácal, pomyslela si, ako ilegálne chytený kanál v telke. Zrnitý obraz, škvrny, rozladený zvuk.
Otočil k nej tvár, ona sa usmiala.
"Zajtra zomrieš. " vyfúkol.
"Ja viem, " odvetila ona, "koľko mi dávaš? Chcem väčšie prsia."
Posol stuhol, vkročil do okna. "Jedenásť hodín, dvadsať minút, tri sekundy. Dve. Jedna... Hmotný majetok ti vezmú."
"Je telo hmotný majetok? Ak všetko okrešeš, len môj duch je pravé ja? Je telo šupka banánu? Nepotrebná a ľuďmi častokrát posudzovaná, a pritom v nej zreje plod vyššieho cieľu?" zapne si časovač na mobile a uloží sa do zaspávacej polohy. Čaká na odpoveď v chlade a tichom vyrovnaní.
"Milujem ťa." zaznelo len a dievča stratilo signál. Nabúrala sa jej však do systému simulantka: "Buď už ticho, chcem spať."
Vnoriac svoju tvár do vankúša, zhltávala vzlyky a slzy neurčitého pôvodu.
"Allegro je rýchlo, a lento zasa pomaly.
Kto si ma chytí, nebude viac zvedavý."
Ráno. Des a Hrôza z okna na ňu vrešťala, z ulíc prepadávala a z izby a spoločných raňajok znásilňovala jej sinavé, modrinové, opuchnuté sebapresvedčenie i charakter.
O ôsmej, takzvaného času začiatkov v škole, už nastupovala na vlak smerom: s tebou strávim posledný rozhovor.
Cestou vytrhala všetky popísané listy denníčka a poslala ich oknom pomocou vzdušného víru rovno ku koľajniciam.
"Slečna, čo to vyvádzate?"
Presvietila sprievodkyňu pohľadom.
"Rozdávam svoj život. Rozhadzujem ho... Tu máte lístok a nepindajte už. Nie je to vôbec relevantné, skôr relatívne."
"Chcem väčšie prsia." zadívala sa do očí známo-neznámeho, pohladila ho po ramene a sľúbila, že bude dobrá.
"Máš ich mať."
Jedenásť minút trvalo, kým jej telo prvýkrát vzlietlo nasledované niekoho rukami, aby sa vrátila. No nepotrebovala ich. Niekde medzi potom, vzdychmi, sladkým ešte, rozvíreným prachom, šeptom hriechov videla svoju dušu meniacich farieb, ako prilepená k zemi neodporuje gravitácii. Tej odporujú len hlupáci a jej duša už hlúpa nie je.
Suché ahoj, ahoj,
už sa nikdy neuvidíme.
Zostávajú dve hodiny smrteľné, už aby budík zazvonil.
Privítala sa na internáte doprevádzaná pohŕdavými pohľadmi ako keby patrila medzi hŕstku nenávidených vyvolených.
Človek chce pomôcť, a aj tak z toho vyjde ako najväčší debil.
Vyšla do izby číslo 16, zabuchla dvere a jediný pohľad stačil na to, aby sa rozkričala. "Nie. Nie!"
Pocítila v nose smrad spáleného mäsa, papiera, videla, ako vyteká atrament z jej adresára... Hodila sa kolenami na zemi, pokľaknúc pred simulantkami. Oči mala v slzách a balvany na chrbte. "Prečo?" skríkla. Adresár jej spálili. A čriepky sa rozbili.
Pocítila obrovskú bolesť. Z rozšklbaného vnútra vypadla stránka posledná, pečatiaca.
Udreli ju do tváre, kopali do brucha, rozmazané fľaky na koberci pripomínali ruže v rozpuku. Pozrela ku oknu, hľadala útechu.
On tam stál. Miznúca silueta pozdvihla jej tvár do škodoradostného smiechu, hodiny odrátavali, on jej položil pery na nos.
A zmizol!
Nestihla sa ho ani dotknúť.
Smiech bol čoraz hlasnejší, pestrejší, väčší, začínal tvoriť zlovestný orchester a myšlienka dozrela v riešenie duševného konfliktu.
Pozviechala sa na nohy, otvorila okno, cez krv sa usmiala: "Pre vás, za tebou."
Myslela si, že tiež vie lietať v halucináciách(, zatiaľ čo jej mobil zazvonil).
