5.4.14

5. pot ťažkých bremien.

Bez prítomnosti ľudí nič nefunguje, nič neožíva. Bez prítomnosti ľudského faktora nič nefunguje, nič sa nekazí.
Keď sa neotvoríte, z vášho vnútra nie je žiadny úžitok. Akoby aj mohol byť, keď monológ hrkotajúci vo vás nikdy nedosiahne k nepobozkaným perám.

A takto mi je. Tie slzy sú občas tak spontánne.

Do kávy
žmúri starý pán.
Prosí zrná
o menej šikmých rán.
Báda,
skúma ručičky,
kde sa do rána svieti,
tam za hrsť
mocných štiav
z tiel si naberá.
Čo sa dozvie,
káve mukne,
fúkne do peny,
žmurkne...

16.3.14

16. Transportácie.


*Podlamujú sa mi nohy, oslabené sa trasú pred tým, ako z nich padám.
Jedna veta mi trvá dlhé sekundy,celú ležatú osmičku.
Neviem, čo chcem povedať, naháňam tiene.
Ako píše jedno kučeravé dievča, niektorí ľudia by mali zostať platonickí.
Nerozumiem trocha tomu, ako dýcham tieto dni. Vzduch ma veľa preliačin a hrán, ťažko sa vdychujú a oveľa ťažšie ich je znova dostať z pľúc.
Vymaňujú sa z objatí stehien, a to ich bolí.
Po poobednom spánku prichádza predvečerná triaška.
Je to ako kúpanie spanilých rúk v bazénovej vode. Ako natiahnutie rukavíc cez uši, nos, ústa, tvár, vlasy (hlasy), hlavu.
Zasa v inej jame.
Neznášam, keď píšem a nemám látku, keď aj látku mám, tak ju nesfarbím, vtedy som príliš nevýrazná, aby som vôbec niečo písala a s tým ťažko pohnúť, len ako závažie nad hlavou držať, presne to ma čaká, teším sa na budúcnosť.

Sui Lilah Dahlí
Čierny plášť väčšinou povieva za krokmi nízkej Sui. Je taká malá, že by sa za rúčku mohla držať svojho tieňa na zemi. Ale žena veru je. Nosí sa so zdvihnutou bradou, stisnutými perami a ironicky nadvihnutým obočím. Hnedé vlasy si nespočetne veľakrát napráva, radá sa hrá s vlnami pramienkov, nie veľmi starostlivo pohodených na pleciach. Uši, tak ako väčšine miešancov, sa jej do výšky špicatia. Najvýraznejším prvkom tváre sú určite tyrkysové oči. V slnečných lúčoch nadobúdajú zlaté sfarbenie, typické pre jej rod.
Najspokojnejšia je, keď vo svojej samote smie premýšľať, pozorovať ľudí a smiať sa ich hlúposti a naivite. Sui je ľahších mravov, no o to ťažších myšlienok. Nie jeden milenec si nedokázal v slovnom súboji s ňou dať rady. Rada ironizuje a zjednodušuje život, rada sarkasticky odpovedá a maniakálne konfrontuje svoje názory. Narástlo jej ego, no pod škrupinkou skrýva sa pravý cit princezien. Vôbec nikto sa jej nedostane pod kožu, a to je jej najväčšia zbraň i slabina.
Pochádza z púšte, zrodila sa z dvoch pieskových zŕn, ako rada prirovnáva. K divadlu ju pritiahla matka, miešanec, ešte počas veterných dní opustenosti, kedy ich jedinou zábavkou bola pantomíma, bábky z rúk a vymýšľanie vlastných príbehov. Otec, pravý elf, ju miloval, ale keďže nikdy nepriznal, že je jeho dcéra, nedokázala si ani svoje elfie práva vymôcť.

13.3.14

13. Rieka.


Aliza Razell
*Chmúrny les zakryl chmúrny oblak.
Koža, stiahnutá, visí za uši v prievane na drôte verandy.
Zajace sa nepokojne hniezdia v klietkach, strihajú ušami.
Plieskame vodovkovými krídlami, keď si dláždime dúhu pred nohy.
Závrate hompáľajú náš svet ako na lodičke z cestovného lístka.
Popri tej mojej prepláva dáždnik, ukrývajúci niekoľko žltých kuriatok,
pípajúcich veselé melódie zimy v decrescende. Nejde im to, sú veľmi mladé.
Píp.

Tie dni cválajú tak rýchlo, ani si neuvedomím a už je potrebné znova napísať článok, pre potechu, podať echo vzdialenému svetu. Je mi ľúto, že nemôžem písať listy, v premodernizovanej dobe sa vyhováram na nedostatok času, pričom som len pohodlnejšia a pohodlnejšia.

Milý si chce kúpiť zápisník. A to si tak obraňoval Smartfóny.
Maturitkujem už o niekoľko dní. Stres? Ešte stále nie.
Kreslím si na hodinách do Moleskinu samých lesných duchov.
Niekto sa hrabe v nočných svetlách, iný sa chystá preniknúť až za žiarovku.
Mám rada les.
Mňaukám si po vonku.

10.3.14

10. Za živa?

Hrrrr.
Je čierna farbou? Pohlcuje svetelné lúče.
A je biela farbou? Na papier ju nevytlačíš.
Som farbou?
Či priesvitným prízrakom?
Mám na koži červenkasté mapky, neviem, čo s nimi, nariekam, ale nie nahlas.
Niečo sa mi deje.
Neviem o príčine ani ako zisťovať, čím sa rozdrobujem.
Svrbí ma koža.
Zvliekam sa?
Mením sa snáď na nosorožca?
Drsniem, zatiaľ čo aj farbu mením? Farbu, ktorú nepoznám, neviem pomenovať?
Strácam ľudskosť v prstoch, na mojom protistojnom palci, na ukazujúcom ukazováku, vztýčenom prostredníku, schúlenom prstenníku a pohyblivom malíčku?
Vrásniem, črty viac a viac pripomínajú zviera?
Za živa?