2.3.14

2. Plápolá.


Dávno som sa ozývala, možno aj dnes už je dávno.
Dávno pršali, my sme, oni, slová, či démoni.
Pamätám si, ako sme horúce kakauko popíjali, s penou vyšľahanou ako na capuccino.
Alebo zelenooceľové tričko, prevliekajúc si cez hlavu, obdivovať kvôli potlači.
Všetko mi zvýrazňuje červenou.
Neteším sa na zajtrajšok, nechcem školu, nechcem ľudí.
Chcem spať.
Ach, spánok.

Bude to také, aké to chce byť.
Vždy sa čudujem, načo spravím tie muffiny, keď nakoniec si ich musím zožrať sama.
Je nespravodlivé takto žiť.
Prečo to tak musí byť.

Vybuchla mi múka pri tvári-
nič som nepiekla, a preto mi zostala grimasa.
Nepáčim sa vám.
Ani sebe, ale to už dávno viete.

Mala by som byť šťastná, ale keď permanentne nič nefunguje. Bodaj by. Možno aj z rutiny by sa stala celkom prijateľná skutočnosť. Na vlásku. O tom potom.

Ach.
Sľubujem, budem písať častejšie.

6.2.14

6.2. Zviera zviera.

Upozornenie: Dnes hlavne neortodoxne.


A tak,
na raka,
sa zmráka.
Daj mi rabaka.

Ranená breza, riekni mi, prečo tak plačeš noci, dni?

Usínám
na dlaních lehce
na stole pohozených
na kterých dopisy mi
píšeš a čteš
na kterých voní
sněženky zvon
na něj bříza
svojím se jantárem
blysne
na ní stopy králičí
a spěvy slávičí
jsou zaznamenány
Lehce se mě dotkni
jak rúže lupeny
na čí straně
duše duchů
na čí straně
rád se skrýváš
na dlaních mě
sevřeš
poupata
pyl vypustí
a mne se zasní...
Tvý boty
na prahu
a ruka
na klyčce
ode prázdných dvěrí...
A mne se zasní...

2.2.14

2. How to survive demons of Sunday.

Ken Wong

Internet je naozaj úžasný spôsob, ako sa nechať inšpirovať. Alebo inšpirovať druhých.
Ak máte krízu čohokoľvek, vždy sa nájde minimálne jeden človek, ktorý sa cítil rovnako, ale dostal sa z toho pred vami a chcel, aby si Ty ten čas nachádzania sa nestratil, tak napísal článok.
Či už ide o depresiu alebo iné facky od života, stačí použiť ten Biely-Farebný vyhľadávač, ktorý neslúži len na sledovanie porna, ako si niektorí myslia. Stačí len hľadať za vlastnými hranicami, nájsť si niečo, čo nás zaujíma a nikdy predtým sme o tom nepočuli. Alebo jednoducho nemali odvahu sa spýtať.

Ak sa cítite trocha down, začnite na seba nakladať nároky pomalšie. Nič nejde hneď na sto percent, nie ste stroj. Tiež som poslednou dobou nebola celkom tam, kde som chcela byť. Pustila som si slniečkovú hudbu, polovicu dňa strávila v posteli a čítala veci ako TOTO. Odporúčam na prebudenie zo storočného spánku neaktivity. Občas je jedno, že rady sa opakujú, že je to vlastne stále o tom istom, že takýchto zoznamov je na milióny, ale občas poteší, že niekto si dal námahu, aby zozbieral svojich 100 pre niekoho ďalšieho.

Ak potrebujete inšpiráciu a iný život, klik SEM. Najprv sa mi to nechcelo čítať kvôli dĺžke článku - načo toľko slov? - ale chcela som sa vytrieskať za také reči, keď som skončila. Úžasné fotky a najmä tá myšlienka - vykašlite sa na predsudky a vžité predstavy o tom, ako by mal život fungovať. Ťažko počas bežného dňa, ale... prečo?

Spoveď TU. Úprimný príbeh o tom, že keď sa niečo dojebe v hlave, niečo človek zle prijme, tak stále sa dá ráno vstať.

Ken Wong, dnešný úlovok. Ak vás baví umenie a také tie vecičky ako maľovanie, kliknite SEM. Neviem, čo mám k tomu viac napísať, páči sa mi to.

Toto je moja dnešná papanica (okrem iného, tiež som človek a potrebujem aj kyslík napríklad). Asi začnem znova prehodnocovať, pretože skončiť život v 19-ke je síce úspech, ale dožiť sa dožívania, to je challenge!

A toto som ja ešte s dlhými vlasmi, ešte minulý september, troška mám chuť na cestovanie...

Nebojte, ja sa znova ozvem,
po svojom. :)

30.1.14

30. Bábovka.

Páči sa mi, ako ma vždy celú zohreje.
Nezostane ani štipka, ani zmienka po zle.
Po hnusnej pravde, to sú galeje.
Snímam si kovové ruky,
dávam sa do daru.
Zlaté opájanie.
Búši do krvava.
Nanáka.
Nahá, nemrká,
bábika,
vraj,
hlavou do rytmu nekyvká.


Blá, blá... ako na práškoch. Stále v posteli, dívam sa, ako sviečky a autá kreslia obrazce po plafóne. Je to romantické a akoby vystrihnuté z knižky. Jeden nápis nalepený pri fotke a hneď sa všetko roztancuje, rozbliká, rozhýbe. Sneží nám za rohom, do okna, na mesto. Brat stavia vznešene malých snehuliakov a pokladá ich pred vchodové dvere. Malé zúfnutie ku dospelákom, aj on je malý a ešte ním chce byť. Mrzí ma, že o ňom viem tak pekne písať, ale zaBoha nie a nie tento postoj dostať do reality.
Milujem svoj život, vlastne nie, nemilujem sa s ním. Mám ho rada, už vieme, ako na seba. Nesmie ma vyšťavovať a ja na oplátku robím niečo prospešné pre seba a pre ostatných. Čítam o filme, učím sa španielčinu, kašlem na matiku, píšem, ak treba, nesilím sa do toho, čítam a čítam aj ťažkosti. Na druhú stranu, uzavrela som sa pred svetom. Už mám len ten svoj. Príliš málo ľudí v ňom dokáže pohodlne existovať. Preto mi aj väčšina lezie na nervy, preto si s väčšinou nemám už čo povedať... Už ma skrátka nezaujímate.
Nechce sa mi vypisovať, čo som zameškala.
Len mi držte palce.
Ja sa znova ozvem...