Ako krásne bublinky znejú, keď sa rozkopŕcnu po pracovnom stole.
Z ktorej krajiny Oz sú, to neviem, a ani tá dúha vznikajúca.
A môže byť dobrá aj zlá, nevadilo by mi to.
Aktuálne.
Klesám.
Tak.
Ako.
Tá.
Guľka.
V.
Básni.
Čauky-mňauky, spoluobčania, vykupujem staré nábytky...
Staré pozlátky, ktoré vám už nedržia na tvárach zrkadiel.
Tie, čo máte vtesnané do pletených ponožiek, aby vás niekto neukrátil o... tajomstvo vo fusakli.
Hah, pozdravuje vás váš ctený Klaun, hrdý Fantóm, krotký Harlekýn, hurónsky Mím a všetky Absinthové víly, ktorými som bývať chcela.
Namiesto toho štrikujem vlečky otvoreným papuliam zo snehu a inovate.
Nakoniec si kusy práce roztrháte,
ako mdlé snahy zošívať náhle nezhody,
keď počúvam Myšlienkové pochody.
Sedím a píšem na čiernu stránku, biela ma už omrzela. Sedím si, zabalená do fialovej deky, po izbe sa presúšajú nevybalené tašky – moje darčeky – lebo nemám náladu hrať sa s vecami. Prídem si tak neschopná v napísaní nejakého článku ako už dlho nie. Ono mi to normálne začalo robiť problém, nie je nič, čo by mi v hlave navrávalo, aby som to neskúsila nenapísať, žiadna chuť, nič ma do toho neženie, netlačí, ale viem, že keď toto dopíšem, budem sa cítiť lepšie ako po každom článku.
Hej, mám 18. Je to smola, však? Vravím si, som fakt šibnutá, keď smútim za niečím, čoho som sa predtým tak rýchlo chcela zbaviť. Len odtiaľto vypadnúť za doprovodu hlasného tresknutia dverí a bolo by – viva la vida. La vida dulce. A nakoniec to vypáli tak, že najradšej by som zastavila čas nielen v mojej izbe, kde toto kúzlo úspešne funguje, ale aj vonku, medzi ľuďmi, medzi všetkými. Možno ma už začnú brať vážnejšie. Možno sa nebudem cítiť zle na každej jednej božej rodinnej oslave, kde ma považujú za príliš mladú na to, aby dokázala zosmoliť niečo rozumné. Fajn, nepočúvajte ma, ja sa nikomu pchať nebudem, ale potom sa ma nepýtajte, prečo s vami nekomunikujem. A k zodpovednosti, tej mám dosť, o to pokoj, ale vyrastala som v tom, že všetko, čo príde potom, bude len ťažšie a horšie a namáhavejšie. Tvrdšie, surovejšie, reálnejšie, bolestivejšie. Dospelý život, utrpenie za utrpením, rana za ranou. A tak sa sama seba pýtam, má to zmysel, keď to má byť takéto, len trápenie, zahmlené oči, cez ktoré slnko nevidieť? Som len pesimisticky naladená, lebo mi fakt niečo chýba, alebo mám proste pravdu? Nobody knows... A prezerám si svoju úžasnú knižôčku o cestovaní a len dúfam, že tie veci sa raz ku mne dostanú... Dnes mám 18 a včera som mala párty. Ľúbim ľudí, niektorí sú tak krásne ľudskí...
A tak. A dávam si znova šancu. Čo to presne znamená, neviem, ale v podstate ide o to, že som opäť nabrala síl na pokračovanie v nejakom formálnom živote a prichádza šanca zapracovať na sebe, byť k sebe nekompromisná a úprimná a upliesť si na seba bič a riadne sa ním vyobšívať. No, to je jedno. Chcem sa len zlepšiť vo svojom existovaní, na chvíľu mám pocit, že má (ne)zmysel. A opäť som sa veľa naučila, teda, mám taký pocit, a kráčame ďalej. Dane a smrť, ľudia, dane a smrť.
P.S. Keď tak, čoskoro chystám sumarizáciu, ktorá tu už dávno mala byť, ale tak... asi sa riadim podľa pravoslávneho kalendára, nevermind. A tak isto čo chcem, opäť si niečo natlačiť do hlavy, no proste viete. A možno pridám aj fotky zo záchoda. Zatiaľ neriešte.
Vzhľadom na to, že mám teraz času viac ako vonku snehu, rozhodla som sa dať znova vedieť o svojej potupnej existencii a napísať článok, ktorý vlastne s ničím nesúvisí. Ako vždy. Bude dlhý, lebo...
Lebo sú Vianoce, ja trčím za počítačom a ospravedlňujem si to tým, že aj tak nemám čo robiť. Raňajkovala som, stromček svieti, v telke nič nie je, v kvázi pokojnom rodinnom ovzduší lietajú bratove papierové stíhačky.
Čoskoro si spravím čaj a odoberiem sa s miskou dobrôt k filmu, ktorý si púšťam dobrovoľne a chvalabohu bez reklám. The Virgin Suicides, taká vianočná atmoška, čo vám poviem.
Robím si zoznam normálností, aby som dokázala prežiť tieto sviatky bez slučky okolo krku a pomáha mi posledný diel Screener-u, darček od FM-ka a potom nejaká vnútorná intuícia.
