Opäť som sama doma.
Sedím a sledujem nehnúce sa predmety. Možno ten stabilný pokoj...
rozrúša neuróny a nervové dráhy kyselinovito.
Neviem, čo mám robiť.
Tma tam, tam tma vždy zavíta.
Cítim sa choro, tečie mi z [ok(n)a] nosa, zakašlem občas, trpím doma.
Chcem ísť konečne preč. Tak veľmi sa teším.
Tak veľmi si to prajem.
Aj keby sa mi tam mali stať najhoršie veci v živote, už aj idem.
Nech zaspím a ráno je deň odletu.
Pokojne sa zbalím do jedného ruksaku, najradšej by som aj spomienky vyložila na poličku a zvítala sa s nimi pod iným uhlom zase po lete.
Tak som sa upla na odchod, že neviem, ako presedím dni zostávajúce.
Prosím, príď už. Prosím...
Je ťažké sa presviedčať, že to zvládnem, keď viem, že nakoniec ma aj tak ošklbú o všetko perie.
Zas som depresívna.
Nečítajte ma.
Zbohom.
Počujem búrku, vôbec jej nie je.
Kvety zla sú od pána, ktorý bol pomenovaný ako je nadpis tohto článku.
Začiatky.
Od zajtra.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára