Zničila som sa, ako už dlho nie, užila som si to a plánujem v tom pokračovať. Trasenie nôh, bolesť svalov, viečka s námahou pootvorené, spánok spánok spánok, ktorý nič neprináša ani neodnáša, odchádzajú oči, chrbát, koža, všetko, naschledanou.
Zapadla som do snehu. Viackrát. Mám príliš hlučný krok mestského dieťaťa/dievčaťa, ktorý hodlám zmeniť. Nepáči sa mi, že podo mnou všetko praská, hĺbim jamy, chcem ísť tíško, akoby som tadiaľ ani nešla. Odhodlala som sa do lesa, snežilo a hora bola smutná. Mám rada horu v bielom opare. Ponúka mi vtedy len jedinú vec, ticho. Niekoľko stromov ma jednoducho chytilo za rukáv a ďalej nepustilo. Určite si mysleli, že na to nemám a ja tak veľmi chcem behať do lesa. Na okamih som si ľahla k vykráčanej cestičke, k prázdnej uličke, k nízkym mladým stromkom a obzerala sa okolo. Aké sú tie ostatné vysoké, aké je všetko sivé, akú studenú riť o chvíľu budem mať. Keď som sama pri lese a cítim tú silu, začínam si vymýšľať. Až príliš. Vraciam sa po svojich stopách naspäť k civilizácii. Nechcem ta ísť. Chcela by som sa schúliť do klbka a zostať pod snehovým popraškom. Len keby mi zima svedčala tak, ako Faine.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára