Piatok je pre mňa ako čisto medicínsky (alebo mäsiarsky?) vykonaný rez, úkon, lobotomicky zresetovaný systém. Lebo až zo dna sa človek dokáže odraziť, och, koľké klišé, lebo až pri splne nasledujeme vlkolačie stopy.
Aspoň som si istá, ktoré vlastnosti mám aj počas kolízie, krízy, peripetie aj katastrofy. Že stále dookola omieľam svoje - chcem, aby boli všetci šťastní, radšej ako ja. Že stále som zodpovedná a myslím na okolité nepodstatné pičoviny. Ako Edward Bloom, na smrteľnej posteli hovoriaci vtipy. Odteraz budem rátať príbehy podľa lunárneho kalendára.
Zatvárala som okno. S holými nohami to v čerstvo marcovom ovzduší nemám najľahšie. Vietor už nebúši, pokojná a vyrovnaná myseľ. Cha, chytila som ťa!
Aj bez diamantového odlesku si ťa cením. Duch z chladného piesku, visí na blízku. Na okamih sa pritúli k ohnivému telu, a potom sa priplazí naspäť k zemi. Čím to je? No asi že je dychom lúčneho bozku... z ciest.
(a to mi len nohy olizol studený vzduch z vetračky...)
Nekonečný trojuholníkový tunel skrýval jej tvár ako igelitové vrecko z Tesca. Konečne sa nesťažovala, že sa jej pokazí frizúra, že je Bezhlavá bez hlavy. Tam máš, tupá princezná Bezhlavá, vybojuj si bitky sama.
(neviem, prečo by mal byť všade kruh...)
Toť vše, pribudne.
V prvej vete vidím Bukowského.
OdpovedaťOdstrániťČítala si zbierku Najkrajšia žena v meste?
Neviem, či som zrovna túto zbierku čítala, ale patrí medzi mojich obľúbencov a mám ho trocha načítaného. Možno sa to nejak... prenieslo do prvej vety, neviem... :D
OdpovedaťOdstrániť