Nečinnosťou sa zahubíš.
Budem tvoja vakcína, tvoj inzulín
a snáď i ťažká sadra na duši.
Zopár stehov, akoby
ani neboli.
Zopár kvapiek,
adrenalín, či chceš radšej Xanax?
Sama sa neviem rozhodnúť,
ktorý z osudov ti prišijem,
s ktorým povrázkom ti oči zašijem.
(odporúčam viac vecí od neho)
Áno, jedná sa o tento blog, mohli ste si všimnúť, respektíve nemohli ste si nevšimnúť neaktivitu moju, môjho sveta a môjho chcenia sa deliť oň. Je mi ľúto, brány sa uzatvárajú.
Pijem čaj, je mi vrelo na horúcej duši, aj keď netuším, z akých prapodivných dôvodov, nohy mám ľadové ako v hrobe a teším sa, kedy sa usadím na mäkulinký koberček uprostred izbietky a budem čítať. Síce toto dielo veľmi ťažko, avšak začínajúci čitateľ ako ja sa nenechá len tak ľahko odradiť. Navyše sa v ňom toľko pokladov neodkrytých ukrýva, prečo by som tak kvalitnú knihu zahadzovala? Bola by som naozaj hlúpa.
A čo sa deje v mojom svete?
Drby, klebety, klábosy, drkoty?
No neviem, nič z tohto nepraktizujem, iba občas.
Vedeli ste, že sa mám veľmi dobre, aj keď zvuk môjho hlasu znie trúchlivo?
Vedeli ste, že som šťastná?
Viete, niekedy dávno som si povedala, že už nikdy nechcem byť šťastná. Prišlo mi to vtedy ako riešenie situácie, to najlepšie riešenie z najhorších, tak to tak aj dopadlo. Je to ako s tým citátom, báť sa báť. Chápete ma?
Asi si spravím ďalší čas(j).
Ruky, moje, ruky!
Hrajte znova tak svižne.
Zleniveli cez prázdniny. Ale cez prázdniny je všetko lenivé. Istým spôsobom.
Rozumiem chémii. Zato fyzika je strašiak a matematiku ani nespomínam. Výnimočne som dávala pozor a naozaj je to tak, tá učiteľka nevie učiť. Nevie m(ň)a to naučiť.
Ale veríme si.
Držíme sa.
Žijeme.
Pekný večer, deň, noc, čokoľvek a kedykoľvek čítate.
Buďte šťastní.
(Raz bol jeden človek, trúfajúci si vysloviť, že toto je pieseň o mne.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára