[0.8]
Cudzinka
© 2012, Guess Who
Domov, tak neznámy pojem.
Kde plakať, smiať sa, prežívať osudy, skryť sa, keď je najhoršie, učiť sa, jesť, piť, spať pre život?
Vo vzuchoprázdne býva. Ak už nie na svete, aspoň mimo neho, v príbehoch, ktoré neexistujú a poskytujú chladný pocit pokoja a infantilnej naivity v očakávaní splnených prianí budúcnosti.
Všetci sa mýlime, nikto nemá pravdu. Len to treba zažiť.
Zmieta sa medzi múrmi, ktoré si ju pohadzujú ako pingpongovú loptičku. Poznáte čakanie na Godota? Situácia sa však zvrtla na nekonečno v riešení problémov. Radšej pozametá chodbu, akoby mala vypustiť fénixov z klietky, radšej zapáli minulosť, akoby mala odoslať listy.
Cíti sa nesvoja, keď na okamih stretne príležitosť a nevie, či je správne prijať ju. Obkľúčilo ju príliš veľa odborných výrazov a pomenúvaní, najradšej by sa im vyhla ako svojej chorej hlave.
Možno je správne, že domov neexistuje. Iba miesto, kde zotrváva, kým neodíde na iné. Domov je všade a nikde. Ani v cudzom náručí, ani v bytovom priestore. Nomádi a tuláci, stratené generácie. Bez priorít.
Tacká sa okolím, sadá si na špinavú lavičku a vyloží si nohy, nech nezavadzia roztekajúcemu sa asfaltu.
Zlé nálady mocne zvierajú chudé ruky, opreté o zelené drevo, sťahujú svoje stisky, vytvárajú sa modriny, krv prestáva prúdiť. Všetko v hlave sa zastavilo, len dym spálených vlasov dvíha sa k mohutným starým stromom.
V elektrickom kresle, unavene odsudzuje analyzovanie vlastnej nálady a mierny náznak ľútosti, ktorý okolo nej nevábne páchne.
Stále nevie, ako má žiť. A kto to vie?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára