Vo vzduchu viseli vznášajúce sa lampášiky a jasom kradli lesu tmu. Bájni elfovia i víly vedeli, že dnes pokoj mať nebudú, preto pobehovali po lese, viedli tiché rozhovory, ktoré ľudské ucho nemohlo zachytiť, a iba občasné zašuchotanie lístia potvrdzovalo ich naozajstnú existenciu.
Postava v zlatom opare hviezdičiek prerušila všetku elfiu i víliu činnosť, nebadane, skrytí za hrubé kmene stromov, sledovali vydedenca, ako prichádza."Zmiznite, potvory." ťažko sa mu vydralo z krku, keď si napravoval a zapínal čierny kabát, takmer splýval s okolím, keby nebolo lampášov. Hviezdy sa stratili, za jeho chrbtom zostal iba dlhý tieň. Všetci sa zľakli jeho slov, utiekli hlbšie do lesa, a len tí najodvážnejší zostali nehybne stáť za stromami a kríkmi.
Zagánil na okolie. Vykročil po ceste značenej lampášmi, lietajúcimi tesne nad hlavou a on nečakal nebezpečenstvo. Sám sa cítil ako v klietke, no tá neexistovala. On áno.
Kráčal svižne, ticho zároveň, niesol sa ako tieň, na ktorý sa vie premeniť. Kritickým okom zazrel na jazero, vynárajúce sa z lesného porastu. Žiarili a odleskovali sa v ňom lampáše ako svetlušky nadrozmernej veľkosti.
"Príliš gýčové", pomyslel si, behom minúty pribehol k mólu, zviezol sa do loďky a opustil pevnú zem.
Studený vietor mu udieral do tváre, zatiaľ čo pozoroval ostrov, na ktorý smeroval. Loďka plávala sama bez inej, ľudskej či jeho pomoci. Len on, rozrážanie rozdráždených vĺn, vôňa dreva, rias. Sám.
Ako prvou vstúpil ľavou nohou na planý ostrovček uprostred jazera. Lampáše naďalej svietili, viedli ho medzi pne vyrúbaných stromov, uschnuté drevo bez duše, stúpal po popadaných konárikoch a listoch rozdrvených na prach. Na zemi sporadicky stretával staré plechovky, zhrdzavené železné predmety, iný odpad z veľkých miest. Občas sa trpko usmial, ba kopol do predmetu, no väčšinou len nedbanlivo prekročil.
Okolie strácalo život, po zeleni ani stopy, zostala len suchá, prašná zem ako dôkaz vyprahnutosti jeho duše a lampáše zlatistého svetla. Topánky rokmi používania nepoznajúce pôvodnú farbu, strácali sa v tom prachu, ale smelo pochodovali dopredu.
Muž niesol svoje telo, ešte ho nebolel celý človek, no obzeral sa za chrbát, keď mal pocit, že ho Samota opúšťa. Bol to však len prelud.
Elfovia i víly zmizli.
Došiel do cieľa. Pred ním, v neistých ruinách, vyrástlo z tieňa niekoľko kamenných stien, ktoré v minulosti znamenali domov, útechu, nielen štyri hradby izolujúce od sveta.
Použil dvere, aj keď nemusel.
Sadol si na zem, oprel sa o jednu z tých stien, zaťal zuby dívajúc sa na koniec svojej cesty, na posledný lampášik. Pokojne sa hojdal v bezvetrí.
Koho sú? Posol? Niekto, kto ho miluje? Niekto, kto mu chce ublížiť?
Poletujúci, žiarivý, začínal blikať, prichádzal o svoje čaro i silu.
Mihotavé svetlo preťalo skrúšenú tvár pútnika, ktorý cestuje bez cieľa, priamej cesty, zočil zrkadlo. Priplazil sa bližšie k nemu, vedel, že tam nik nie je.
Bolo rozbité, popukané, zaprášené ako jeho topánky i spomienky. Zadíval sa na svoju tmavú siluetu, ozvali sa hlasy elfov a víl, bývalých druhov, priateľov - odraz zmizol.
On zostal. Sám.
Hlasy už nepočul.
Nikdy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára