Celý týždeň som sa bála.
Piatok na mňa zazeral, po kvapke dolieval do mojich snov čierne meDúzy.
Vždy to tak býva, keď som pred niečím väčším. Možno to v skutočnosti ani nie je veľké, len to tak beriem a beriem to príliš vážne. Ak sa však nájde niekto, s kým sa dá zadymiť na neverejnom dvorčeku školy (balkóniku so starými školskými stoličkami, ktorým sa odlupujú vrstvy dreva), tak situácia nie je až taká zlá. Ak zafúka vietor a polichotí mojím nohám, trčiacim zo sukne, tak to nie je až také zlé. Ak zlížem dobr(otiv)ú zmrzlinu na Hviezdku s neadekvátnym, tichým úsmevom, tak to nie je až také zlé.
Pondelok som čakala.
V utorok som čakala. Na ceste. S tohtoročnými prvými otlakmi na nohách. Prvýkrát som vystúpila na Vinohradoch. Prvýkrát som cestovala na juh, kde ulice znejú dvoma jazykmi a malomeštiactvo sa odráža vo všetkých sférach života. S K. sme mali pekný deň. Dovolila mi ochutnať čerešne vo vlaku, kôstky som jej vkladala do dlane, aby ich potom mohla naraz vyhodiť. Má milú rodinu. Byt jej sestry mi pripomínal leto strávené u babky. Ťažké závesy, železné konštrukcie, využívané ako kvetináč (črepník), bytové jadro, okná, ktoré sa otáčajú v strede, pichľavé koberce. Plavovlasé dievčatko, ktoré si v tichosti kreslí a chlapec s čerešňami na líci. Dostali sme kávu a minerálku (prvýkrát som mala nesku) a cupitali naspäť na vlak. Nadávala som, že mám zlé nohy. Vždy si musia vyžiadať ranku od topánok, ktoré si obúvam ako nové alebo po dlhšom čase. Vyložili sme si nohy, z klímy sme mali husiu kožu. Začali sme sa učiť po rusky. K. je veľmi nadaná na jazyky. Po pár minútach sme si vedeli vypýtať vodku a aj o ňu poprosiť a poďakovať. Dozvedela som sa, že Canberra je umelo vytvorené hlavné mesto. Chcela som si kúpiť His Dark Materials po anglicky, ale niečo ma zarazilo.
V stredu som cestovala. Znova Von Von a znova dobrý pocit, ktorý mi už dávno nekučeravil vlasy. Ohňostroje a zabudnuté štuple do uší. Opitá habtílnosť, potkanie chvosty, pivo, grcky, stratený telefón. Nájdená stabilita, babysitting, krásne, majestátne Brno.
Vo štvrtok som sa zabávala mrhaním a míňaním a vanitas vanitatum vo verzii pracovný deň a narodeniny v jednom. Jahoda sa usmievala a my s ňou.
A piatok som si radšej nechala ujsť.
Dnes som sa mala učiť kameru, ale nevedela som, čo od nás vlastne chceli, keďže namiesto hodín sme sedávali v kinosále s vyloženými nohami. Tak som spala.
Minulú nedeľu som strávila pekné popoludnie u mojej tety. Pomohla som jej zasadiť semienka (čokoľvek, čo rastie zo zeme, to mohlo byť), zahrala som sa s jej najmladšou dcérou (keď budem mať 30, ona bude v krásnej 15-ročnej puberte) a pokecala s ujom. T. bol vždy iný ako zvyšok mojej rodiny z otcovej strany. Vie povedať nie/áno bez obšmietačiek, jeho pragmatické a čierno-biele názory vždy zaskočia starých rodičov. Nie, že by boli zlé, len vie, čo chce. Rozprávali sme sa.
Je fanúšikom kávy a talianskej kuchyne. Raz by chcel reštauráciu, dovolím si povedať, takú, aspoň s jednou Michelinovou hviezdou. A potom prímorský bar, kde by pripravovali chutné rýchlovky a s rodinou by tam trávili celé leto. A ešte ranč v horách. Samotu. Vstávať za svitu, všetko obstarať, užiť si čas s rodinou a prírodou. Robiť na seba. Pýtal sa ma, či mám sny. Nechcela som klamať jemu ani sebe, tak som povedala nie.
"Naozaj nič nechceš?"
Nevedela som, čo povedať.
Tak som sa spýtala: "Ty si v mojom veku vedel, čo chceš?"
"Nie. Ale vedel som, že mám veľa povinností."
