6.11.16

6. A story behind.


Poddávam sa vôni zoschnutého lístia.
Sivý chlad rýchlou chôdzou zaženiem.
Paradoxne, vyskytujem sa veľmi vecne.
A namiesto upretia zraku, odvrátim sa od ohňostrojov.
A nebo čoskoro padne a mne sa tá vata nedostáva do hlavy.
Spím pri oranžovom svetle, ktoré sa občas rozhýbe, ak mám jeden nádych na zmenu. Ak spím s viacerými, ak im dovolím zohriať pieskové obliečky, ak sa naukladáme ako zvieratá jeden cez druhého, hľadajúci teplo, zobudíme sa trochu inak, trochu kubisticky.
Vo vlasoch mám prenikavý dym vonných tyčiniek.
Nie je to oheň, čo zabíja.
Je to dym.

Minula som si svoj nádych a čakám na ďalší.
Možno to príde knihou, trhom, divadlom, sympatiami - neviem.
Možno mi len bude stačiť šúchať nohami starými ulicami.
Možno postačí, ak tento hluk zmizne.

A občas sa divím, ako sa veci dláždia predo mnou, pre môj prospech.
Objaviť na záchodoch neznámej kaviarne v neznámom meste neznámy citát čerstvo zoznámeného človeka, to je nad moje ľudské chápanie.
A tak balím, sa balím, bavím sa balením malým.
Jeseň je droga.

pic

23.10.16

23. Sivé splývanie.


Najlepší pocit na svete je ten, ktorý príde po trápení.
Nie nadarmo sa vraví, čo bolí, to rastie.
Človek strávi celý deň v posteli v bolestiach, a keď príde nový deň, katarzný moment je tak silný, ani čoby sa bolesť nikdy nestala. My ženy sme v tom prieborníčky. Vlastný mozog nás po pôrode nakŕmi toľkými prirodzenými hormónami, že automaticky zabudneme na bolesť spôsobnú rodením dietaťa niekoľko hodín cestou biologickou, ale pri predstave nerodičky nemožnou. Robievame to aj inokedy? Veríme, že každá bolesť raz zmizne a my budeme schopné nádychu?

Sedela som na lavičke, v noci, v nedaľekom parku. Bolo chladno, ale cesty ešte neboli zasypané opadaným lístím tak, ako by som si to predstavovala. Vyfajčila som dve cigarety. Keby som ich mala viac, bola by som schopná vyfajčiť celý balíček. Dívala som sa ľuďom do okien v baráku oproti a svet mi pripadal ako adventný kalendár. Každé zažnuté okno symbolizovalo jeden životne dôležitý zážitok. Pri zhasnutí už rozsvieteného políčka sa spomienka vymazala z pamäte. Pri zažnutí nového sa otvárala nová možnosť. Rozmýšľala som, koľko tých okien môže a je šťastných. Koľkí ľudia majú podobné okná. Kedy už nezostane žiadne na rozsvietenie. A čo potom.

Najlepšia vec na príchode do nového prostredia sú tie pohľady.
Viete, že ste vstúpili na neznáme, no i tak obývané územie.
Zahrať sa na cudzinca, ktorý nemá záujem o adaptovanie? Alebo? Presvedčiť ostatných, že situáciu máte pod kontrolou a koledovať si svojím zjavom o tie spýtavé pohľady?
Nemajú veľmi čo vidieť, no i tak sa obzerajú. Drgajú si do lakťov, rozlievajú nápoje vo vysokých pohároch, nevyspelo sa otáčajú, keď opätujú pohľad.
Nadväzujeme arytmickú konverzáciu, sprevádzanú neistým požívaním alkoholu a pozývaním na kusovku za 5 korún. Oprašujem zaužívané cykly a nachádzam žiarivé kovy pod vrstvou hrdze a prachu. Nemôžem ľuďom vravieť do vzťahu a robiť rýchle úsudky. Aj keď cítim, že by to bolo správne. Neskôr sa rozhodnem, je čas odísť. Rada by som zostala, no exkluzívne to bude, iba ak v tomto momente zmiznem.
Prejdem na červenú a skoro skončím pod kolesami.
Ešte sa stretneme.

Na ďalší deň som vystriedala Jagera s Vínom za Víno s Rumom.
Cítim zmenu, občas vrie ako zemetrasenie a ja sa delím na molekuly. Je vtipné pozorovať, ako polovica reaguje pozitívne, zatiaľ čo na druhej strane sa odpája skupina s negatívnym nábojom.
Čo je najlepšie, tak to je správne.
V skutočnosti sa všetko točí okolo rovnováhy.
Ako pri tanci.

18.10.16

18. Štekať na nesprávny strom.


A tak sa snažím byť dobrým človekom v zlom svete. Nedarí sa mi to, byť taká, akú si ma prajú. Byť večne v dobrej nálade, plná energie, zdravá a zhovorčivá. Sexy. Všetky tieto veci potrebujú sebazaprenie a občas pretvárku. Nemám rada pretvárky, lebo svet sa nezmení, prečo sa musím meniť ja kvôli svetu? Nehodím sa do schémy, to je jasné, neretušujem sa, nesnažím sa skrývať nedokonalosti, nesnažím sa meniť tón reči. Nemám druhý úmysel, keď Vám pozerám do očí. Nemám čo skrývať. Moje myšlienky, moje pocity, res publica. Transparentne, nechávam sa rozobrať, roztrhať, na svete je totiž toľko ľudí s neukojiteľným hladom, ľudí pažravých, a, kurva, nemá ich kto nakŕmiť. Rada sa obetujem? Rada si ubližujem? Nie. Mám nádej. (Potupné...)


Intermezzo

Milujem chyby.
Milujem prichádzať na chyby.
Ľudia sú chyby.
Rada opravujem chyby.
Opravujem rada ľudí?

xxx

Mám rada svoje nedokonalosti. Rada prepínam pesničky v polovici, rada zmeškám akcie, ak sa mi debata zdá plodná a vysedávanie doma záživnejšie. Moja neschopnosť vybrať si vec a sústrediť sa na ňu je neuveriteľná. Moje výhovorky briliantné. Moje vyvádzanie za maličkosti, ktoré mi rozhodia svet (napríklad meškanie, niekto sa chytil mojich vecí,...). Odmietanie dobrých návrhov bez zjavných dôvodov. Moja nekonečná únava. Moja vyčerpanosť po dni strávenom komunikovaním s ľuďmi. Opovrhovanie prázdnymi rečami. Náladovosť. Neprispôsobivosť. Strnulosť a pomalosť. Nerozhodnosť. Sebareflexia. Sebaobetovanie a lojálnosť. Morálka. Moja neuveriteľná neschopnosť vyjadriť sa slovami, podchytiť hada argumentu a zakrútiť mu krkom. Naivita a blbosť. Šporovlivosť. Myslenie na budúcnosť. Žitie v prítomnosti. Pamätanie si minulosti. Neschopnosť odpustiť a zhodiť bremená. Strach. Lenivosť. Neohybnosť. Úzkosť. Nezáujem o všeobecne uznávané spoločenské konverzačné témy. Myslenie na peniaze. Nemyslenie na peniaze. To, že sa vždy snažím nájsť zlatú strednú cestu, tú správnu cestu, aj tým, že to preženiem. Obozretnosť. Ľahkovážnosť. Prepísknutie situácie. Nedôverčivosť. Moje druhé šance. 


A neznášam civilizačné hry.
Aj tak skončíme pri pudoch.
A môžeš mať aj desať titulov pred menom a za menom, aj tak budeš kokot.
Chcem len pokoj, mimo sveta Koyaanisqatsi.
A toto nie som ja.
Toto je tiež len hra...

20.9.16

20. Chladné rána, zimné letá.


Litre čaju.
Milujem tie neskoré rána, kedy sa všetci stratia do kancelárií, dopravných prostriedkov, kaviarní, bytov. Milujem sedieť na lavičke, okrem mojich nôh nevidieť žiadne iné. Oblaky sa rozpŕchnu, schody, na ktorých sedím, studenia, občas vietor, občas vtáky, občas skoré lístie a vetvičky.

Kreslím si a rozmýšľam, či schovávanie vecí pre seba je tá správna cesta.

Pripomína mi to prvé príchody do školy, babie letá v promenáde, povystrájané hlúposti, ktoré sa mi vyparujú z hlavy, zmoknutia, prechladnutia, bezstarostných niekoľko hodín pred neželaným príchodom domov. Spomínam si na lavičku. Na lavičku, kde som plakala viackrát v živote kvôli všetkému možnému. Aj keď som utiekla z domu, aj keď som sa hnevala na niečo, čo vlastne neexistovalo. Pamätám si na ľudí, ktorí sa za tie roky zmenili. Vizuálne, najmä, na dievčatách sa väčšinou mení farba vlasov a dĺžka. No akoby sa im postupom času aj dospelosť liala do hlavy. Predtým mali len päty namočené, teraz sa všetci topíme, učíme dýchať pod vodou. Pamätám si chvíle samoty so zápisníkom pod hradbami, kde ma okoloidúci odsudzovali pohľadom. Pamätám si posledné teplé lúče pred ich vyhasnutím, vystriedanie za pouličné oranžové neóny.

Cudzoložná mačka zaspáva vedľa žltého zápisníka a pohodenej ceruzky.

Teraz tam sedím, premýšľam, ako to je super, keď nikoho nevidieť a je tak pekný deň. Najem sa, odhŕňam si vlasy z tváre. Cítim zmenu, ale neviem, kedy príde. Možno sa už deje a možno moje vnútorné senzory zostali na nesprávnom móde a potrebujú hard reset. Viem, že mám povinnosti, ale zostávam sedieť a pozorujem, ako sa niektoré veci hýbu a niektoré stoja. Rozmýšľam, že by som mohla pomaľovať betónové schody a niečo po sebe zanechať. Niečo viac ako predaný úsudok a zmätené smerovanie. Spomínam si na tajné výlety, za chrbtami všetkých. Kakauko, cappuccino alebo čaj, každý výlet má svoj nápoj. Väčšinou nás hojdal vlak. A väčšinou veľmi príjemne. Každý výlet mal aj svoju bolesť v topánke, na ktorú keď som našľapla, podivné teplo sa mi rozlialo po tele a zalepilo ústa. Vždy tá nádej, vždy objavenie niečoho iného a opäť návrat domov, do tmavej izby s prievanom, modrým perom, kružidlom a obliatymi obliečkami.

A všetko zmizne užitím posledného paralenu.