Hľadám miesto, kde by ešte slovo malo (nejaký) význam. Toľko ich zo seba potíme a úplne bezúčelne. Pot prirodzene čistí, ale čím viac ľudí prehovorí, tým väčší chaos a odpad, tým viac intoxikovaná sa cítim.
Strácam sa v (pohyblivých) obrázkoch a videách, všetko je otlačené 24-krát za sekundu, slovo, slovo je len jedno, jedno jediné a premenlivé. Medziobrázky nie sú nič, medzislová všetko.
O chvíľu aj hudba zvizuálnie. Všetko bude pastvou pre oči. A iné zmysly, na tie zabudnime...
Na oči netreba veľa intelektu. Má ich každý. Čo vidím, tomu verím. Alebo čomu verím, to vidím? Možno oboje a veľmi nesprávne. Kritický um, možno jeden zo zmyslov, odumiera ako prvý, niekto predsa musí odísť prvý z párty. Žerieme a žerieme a prijímame obrázky, opíjame sa vtipnými gagmi, prehĺtame true shit stories, zabúdame, zlenivievame, zhynievame...
Strácame integritu, spoločnosť, osobnosť, charakter, názor. Všetko, čo vidíme, chceme, naše ciele sú viditeľné, hmatateľné, oči pre ne vypichnúť.
Postupne mi oťažievajú nohy, mám v nich mravce, brnenie prechádza do celého tela, kmitám ako epileptik, končím s očami pripojenými k elektrine, saje a silnie.
(Ešte stále) musí existovať niečo, čo nie je odpad.
Inak sviežim jar.
Jar má správnu tvár.
Nech pršia lupene
v slow-motion
ako prach
z môjho koberca.
Jar je rozopnutý kabát plný nostalgického dymu,
jar sú rozviate vlasy v prvej tohtoročnej zmrzline,
jar má bystrý krok v úzkej sukni, z ktorej trčia biele lýtka,
ja smie povedať nie, jar sa smie rozmyslieť,
jar nikto neodmietne.
Byť ako Jar.
