22. Kupliar Dym.

A myslí iba na cigaretu. Myslí iba na cigaretu.
Čo viac, keď dym tak zatracovaný (roztancovaný), čo prešpikováva ohavné ľudské mäso, nivočí cesty, ktorými prechádza. Chce to. Rovnaký spôsob, ako si pomocť i ublížiť.
Keby len jeden šluk. Väčšinou keď už začne, tak neskončí, kým svoje dni nepretne a nepredelí spánkom naivne narodených, nepreležaných. Keby len jeden spásny šluk.
A áno, na smiech sú ľudia, čo si nevážia pochutiny a radšej si do nosa pchajú kúsky hliny, tí, ktorí nerozumejú labužníctvu chvíľky, tí, čo nevedia oceniť moment, napísaný v smrade a mikroskopických čiastočkách.
Možno i trocha ľutuje, že chvíľky už neznamenajú to, čo predtým a tento pach si už navždy so sebou nosí. Navždy je prisilné slovo - možno padne hviezda a dym sa rozplynie.
Spásonosná je myšlienka na cigaretu.
Jej kontúry, krehkosť, fatalita. Lascívne vniká pootvorenými perami, prilepená slinkou, unikajúcou pred žiaducim potiahnutím. Ešte sekundu a mám ťa v pľúcach, zamočím a načarbem ti čosi na alveoly, už len to slovo mi striasa zvyšné telo. Pomazliť, neskôr, teraz mám seba len pre cigaretu.
Ak obaja klameme, vznikne z toho pravda.
Posledný šluk, svetlo je prízrak tak bolestný. Už si znova v nedohľadne a použité tvoje zvyšky rozprášime chodidlami po cestách tohto storočia, po cestách dobrých pre toto storočie.
Čo čaká tvoje šľapaje?

Lepšie ako umenie, váženie si chvíľky, čo v mnohých ohľadoch je aj nie je.
A čo ty chceš povedať? Neviem, ale bude to veľkolepé. Všetci budú hrať na lesných rohoch a maľovať ako Jackson Pollock. Lebo je to kúl a čo je kúl, to sa počíta.

Zlíbilo se ti
Králičí krky
Povylamovat
Není ti hezky?
Zavěs si ocásek
Na opasek
I sundej ouška
I obličej
Oválnej
Oblitej
Nenech si život vzít
Pod krkem máš žil
Potom jen ve sprše
Nář(e)ky hořké
Oslavujem
Není ti hezky?

24. Prah-Prach-Pach.

Ľudia sú nechutní.
Nazdávajú sa vo vlastných pletkách zamotaní, že symbolizmus z kníh vytrhnutý im pomôže ukojiť rozvrátené a rozbesnené monštrum v hlbinách žíl.
Neviem, čo tým myslím.
Ale je mi trápne, keď viem, o čom ovzdušie pruží, pne a priľnieva k smrdiacim telám, navoskovaným slovám či lepkavej smole, čo sa z pľúc valí.
Najmä ak vídam opakujúce sa scénáre, obyčajné klišé ľudského dna, nezmenené, aké predpovedané. Nostradamovský gén v 21. storočí točí o ľudskej nenáhode, o vyliahnutí sa rovnakých semien v štiepaných mysliach, ktoré sa len kopia, exponenciálne narastajú, do nezdravého nekonečna.
Chceš byť viac? Tak daj viac.
Čo ti mám povedať? Nič ti nie je dobré.
A zachránim ťa?
Nie, každý krachne sám.

                 No a teraz hľadám pokračovanie, skryté významy, ktoré ešte zašifrujem, také, aby aj keď sa v nich niekto porýpe, nájde aj tak len viac bahnitých otázok. Stále lepšie ako neuveriteľná narastajúca stupidita, aj moja, len sa tak schovávam pred slnečnými lúčmi, besný pes. Nie sme všetci besní? Či veriť svetlu sa dnes nenosí? Zapras sa čo najviac od galejí, pomyjmi si umy tvár, skúšaj neskúšané, pritvrdené - teraz stojí oveľa viac stať sa Drsňákom. Ale neviem, čo nové chceš počuť, keď na to nemám(e) nové slová. Nehnevajú ma skaly, hnevajú ma pojebané myšlienky. A ani nie tak myšlienky, ale ich fyzická výpoveď, sentimentálne výboje, skraty, akoby na svete nebolo už dosť odpadu. Prečo sme takí vhodení? Blúdime, aby sme sa nachádzali? Prečo nám nepomôžete? Čo tak skratky, čo tak múdrosť, vedenie, kde sú tie balady o vychovávaní do stavu kalokagatie? Je mi zle, ďakujem pekne.

(gif: tumblr, samisoffthewall)

1.1. Guľatá zem.

Nie.
Dobrý deň, nový rok.
Nie, nemusíš otvárať dvere.
Myslím, že sa prestrčím aj sama. Prešmyknem. Či čosi, Boh na mašine, ma potlačí tak či tak.
Tak sme tu znova, spolu. Zatvorení v komôrke so sliepňajúcim svetlom, svetluškom, s vyrytými a zrátanými čiarkami, s pozostatkami spomienok - sú, či nie sú skutočné.
"Guľatosť zeme spôsobuje, že ísť od niečoho najďalej znamená vracať sa." (Mitana, btw.)
Áno, lopotím sa, medzi marazmami, s balaticko-meditatívnou atmosférou, (snažím sa robiť žarty z kostlivcov,) ktorej pomenovanie je samo o sebe satirou na skutočnosť.
Dnes len vlci. Vločkové srste, divoké oči, výbuchy v srdciach, rýchly dych ako kontrapunkt svižne ukladajúcim sa labkám na ľadových plochách.
Zdvihnutá žalúzia, nohy cez ňu prestrčené, troška svetla vyjde von na ulicu, pozdraví sa s pouličnými lampami, s oranžovými falošnými kamarátkami, zatancuje si s chvíľkovými rozkošami rôznej farby a čoskoro unavené zalezie do župana.
V tieni by sa schovalo, vo svojom protiklade. Chutí ako bublinky, prázdne jedlo a prázdne činnosti. Zatancuje si s tieňom. No a, že sa mu rozpustili vlasy. V tieni je pohodlne, tíšivo, trúchlivo, všetko zlé odmŕza. Na to je snáď zima.
V póze zastane, ľahne si na zem, civí na seba ešte pred chvíľkou. Ako sa len klamalo. Takto to je a takto to má byť.
Raz sa to muselo stať.
A možno aj nie.

(obrázok: 1930 film Le Sang d’un Poète, Jean Cocteau, zdroj: Tumblr)

17.12. Zahrajme sa na pravdu.

V živote víťazí ten, kto neberie veci tragicky.