A tak som sa hrala...

             Vždy bola cudzincom. Jej presvedčenie neprichádza z rodinného statusu, na cestách nadobudnete rôzne mená. Od chudáka, cez padavku, vyvrheľa, anarchistu, bohéma až po ničovité nič, ktoré si len tak blúdi a zapĺňa vákuum ľudskej pozornosti. Počúva, ako ľudia kvákajú. Napína sluch, zrak a najmä hmat, rada sa zahráva so zmyslami, zovretými v jej pevnej moci. Rada sa cíti silná, rada má niekedy navrch, rada je, keď v očiach nevyhasína plamienok, ale priam pohlcuje celú jej nešťastnú dušu. Čo sa to tu deje v poslednej dobe. Kope do kamienkov nohami vytŕčajúcimi z potrhanej sivastej sukne a nemotorne pritom prehrabuje svoje divé vlasy. Oddala sa prírode a odvtedy nepatrí nikomu. A to je len osamotený človek.
              Na oblohe síce ani mráčik, no mesiac v nove nesvieti, a tak je v lese ešte väčšia tma ako obyčajne. Tiene sa prehlbujú, úfajú si, démoni sa preberajú k životu a hmyz nepokojne rojčí nad hlavami. Lastovičky ich chytajú a odnášajú ako obete svojim deťom. To je tá irónia kolobehu života. Žer alebo budeš zožratý. Tráva jej šteklí nohy studenými steblami, ktoré postupne vlhnú, kvietky sa zatvárajú a ona si len blúdi svetom za svetlom či do záhuby. Tak dlho kráča, až dokráča na miesto uležanej trávy pri jazere. Niekto tu bol a bolo mu fajn. Pomaly si sadá na to miesto a rukami obieha po kontúrach vyležaného miesta. Možno zistí, kto to bol, možno by rada.
              Zrenice sa jej prispôsobili na padajúci súmrak, ale sama pociťuje, ako všetko tmavne a naberá na ponurých tónoch. Ako sa všetko zaväzuje, upína, končí, ako začína byť všetko čiernobiele, buď prízraky vidíš, alebo nevidíš. Alebo jedným si. Nejakí ľudia, čo tu boli, dokončili svoju večernú prechádzku a osamela. Alebo nie? Zavetrí niečiu prichádzajúcu auru, je veľmi výrazná, trpká, červená, bodavá a bolestná. Rozbolí ju pravá horná končatina a ani nevie prečo. Au... Zaúpe myšlienkovito ako ozvena v priestore, ako rozčerená hladina sa dotkne myslí a hneď zanikne ako kométa. Jej jasný let skončí rozoznením zvuku hviezd. Rolničky, triangel, harfa, smiech Malého Princa... Ale veď toho človeka pozná. Ale že by sa k nej správal prívetivo a milo, to povedať nemôže...
             Neúprosný pocit v ruke stále neustupuje, s približujúcou sa osobou skôr viac a viac vyviera na povrch a Delilah je nutná pozbierať svoje sily a ovládnuť bolesť vo svoj prospech. Niekedy jej empatia viac škodí ako pomáha. Síce svet temnie, no postavu po chvíli rozozná. Ach, ty? Začudovane rezignuje a zamračene ho sprevádza pohľadom. Spýta sa seba: Prečo ho bolí ruka? Občas má pocit, že ľudí priťahuje. Že je na nej niečo, čo sa dá získať, čoho sa dá zmocniť, čo ľudí láka, aby ovládali. Alebo niečo, čo je jednoducho sympatické, najmä tajomné a veľmi cudzie, a chcú to objaviť a preskúmať. On nebude asi tá druhá možnosť. Nemajú sa radi, prečo by si ku nej sadal? Zaujme mierne odmietavý postoj, díva sa na pokojný obraz pred sebou a načúva zvukom z lesa. Čo tu robíš? Spýta sa ho v myšlienke, otočí sa na neho, vlasy sa jej pohnú a priamo sa díva. Chce vedieť odpoveď. Sála to z nej ako malý manipulačný prostriedok.
            Ustelie si pod seba konce sukne a nohami letmo kníše do melódie, čo sa jej vynára v hlave len čo niekoho stretne. Ku každému totiž niektorá ladí, harmonicky spolu tancujú a ich tvárnosť sa krásne pozoruje. Prikývne hlavou a pomrví sa, čím naznačí, že rozumela, čo povedal. Zachováva si od neho odstup, keďže nič z toho, čo jej kedy povedal, na osoh nebolo, skôr ešte viac zničilo sebavedomie a chuť stretávať ho sa naozaj vyparila jediným zaklipkaním viečok. A pritom by to nemusel byť ani taký idiot, osoby vždy berie s rezervou. Áno, nepatrím medzi osoby, ktoré by si každý deň stretával... Odpovie mu svojským spôsobom a pokračuje dívajúc sa na jeho výnimočne mužský profil. Tuším ti niečo je. Áno, ide na to okľukou. Ak bude chcieť, zdôverí sa, ak nie, aj tak sa mu prizná, že vidí jeho bolesť.
          Vezme do rúk stebielko trávy, a aj keď vie, že to tráve nepomôže, odšklbne ju a vloží si ju cmúľať do úst. Odkedy prestala rozprávať, nemá prakticky čo s ústami robiť... Naveľa, naveľa, premáhajúc sa hodnú chvíľku, kedy si len tak prelistovala minulosťou, mu niečo ponúkne. Pravdepodobne by som ti mohla pomôcť. Neviem, prečo to máš, ale s takýmito vecami sa vždy dá niečo robiť. Ale pamätaj si, nemusím byť k tebe taká milá. Len nechcem byť necitlivá ropucha a navyše to aj mňa bolí. Človeče, vieš ty vôbec, akú máš prenikavú auru?! Pošle mu svoje rozhorčené myšlienky a nezabudne sa popritom stále knísať. Vie, že ak by mu aj dokázala pomôcť, bude to účinkovať, len ak sa pri nej chvíľu zdrží, potom jej moc ustúpi. Zaklínadlá na zosilnenie svojich schopností sa ešte nenaučila.
            Ľútosťou mi nepomôžeš, aj tak si budem musieť pomôcť sama... Odvrkne štipľavo, aj keď to tak nemyslí. Len konečne nekontroluje svoje pocity, veľmi dlho ich zatláčala do úzadia, veľa vecí prehliadala, ale už nechce. Bude skláňať hlavu, ale len keď bude fúkať silný vietor s kúsočkami piesku... Aj tak, nedá si povedať, jej tvrdohlavosť a hrdosť sa zobudia, chvíľu sa sústredí, predstaví si čierny hviezdnatý pás, ako sa obmotáva okolo jeho pravačky a oblizne i tú jej, zovrie ako had, a potom sa vyparí spolu s bolesťou. Snáď mu ju aspoň zmiernila. Teraz si tento úkon ukladá do časti vedomia, aby s tým neprestala, lebo len čo povolí, bolesť sa vráti... Nemáš zač... Mykne plecami. Asi rozumie, čo jej tým chcel povedať. Ako si k tomu prišiel?... Trápi ťa to?
            Áno, vráti sa. Ale už vie, že bývala slabšia, takže by ti ruka nemala odpadnúť. Myseľ ti začala vnímať túto konkrétnu bolesť trocha inak... Počuje šum lístia a občas zvuky zvierat, sliediacich po okolí. Cítia energiu vychádzajúcu z nich dvoch, sú zvedaví. Zamračí sa. Rozmýšľa, kedy ju dnes táto aktivita unaví. Nemá toľko psychických síl, aby to zvládala celé dni, ale zlepšuje sa. Ale vieš, že s bolesťou sám ďaleko nezájdeš... Teraz hovorí skôr na seba, ako na neho, no ovládne sa a mykne plecami. Predsalen to nie je jej záležitosť. Je to však na tebe. Sestra by ti určite rada pomohla. Obzrie sa a začína sa cítiť nepríjemne. Možno sa túla príliš dlho a mala by konečne nájsť cestu domov a chvíľu žiť ako nie zhýralý človek. A navyše, mala by si zahrať.
            Cesty sú zvláštne. Kľukatia sa na miestach, kde by človek čakal rovinu a na miestach so vzduchom presýteným vodou nachádza púšť. Občas majú cesty iný zmysel, ako nimi prejsť. Možno sa treba na nich zastaviť, napiť sa vody, otvoriť kompas, ľahnúť si do zákruty, pozorovať veľhady a vlastné myšlienky, ako si to šinú po bezoblačnom nebi... Pokorne mykne plecami a skromne skloní hlavu. Nie je zač... K minulosti sa radšej nevyjadruje, lebo by bola opäť nepríjemná a to nechce. Dnešný večer totiž nedopadol tak zle, ako si myslela. Aj prekliatia sa dajú zlomiť. Nejak. Ale o tom veľa neviem, mal by si si to naštudovať. Povedala by som, čím skôr, tým lepšie... A zas mu radí! Nech s tým prestane. Pomädlí si ruky, oprie sa nimi o vysedené miestečko na zemi a zdvihne sa na nôžky. Tajila som to. Nevadí... Musím isť. Možno sa ešte uvidíme... Maj sa. Potichu k nemu vyšle posledné svoje myšlienky, nadvihne jeden kútik úst so steblom trávy, otočí sa a v šere hľadá cestu na tú správnu cestu.

Samá slama.

Zaujímavé, koľko času má človek na zbytočnosti, keď by sa mal venovať povinnostiam.

Akurát vtedy sa objavia pre ľudskú myseľ dôležitejšie veci na riešenie, napríklad nové klebety alebo budúcnosť, kto by povedal, že bude riešiť letenku do iného sveta, keď sa má drviť Informatiku, Dejepis, Biológiu. Povedala by som, ani to nepotrebujem.

Neviem sa sústrediť a som nervózna.

Myšlienky mi oscilujú len okolo niekoľkých bodov v mysli, okolo pripináčikov.

A čo ďalej?

Budem vypočítavá, nepotrebujem si zlepšovať známky, môžem povedať, že mi stačí. Ale čo z toho? Niekedy dávno som sa chcela začať prekračovať, aby moja existencia mala zmysel. Buď som slabá, alebo je to tak.

Budem vypočítavá a rátam ti dva pokusy. Veci sa však stávajú trikrát. Trúfneš si?

Koľko času prebolelo a dni sa opäť zrátali podobným, na hlavu padnutým systémom ako predtým.

Neviem, čo mám povedať.

Ako ospravedlniť to, čo cítim.

Našťastie som si zaspievala, nota sem, nota tam.

Obyčajnosť sem, obyčajnosť tam.

Moja dnešná nálada padla na hlavu do jamy Levovej.

19 a skoro sa pretrhol.

Nemala som sa o hlavu hádzať.

Už po sebe nemienim zametať.

Aj tak ma tieto reči prejdú a vrátime sa k ústiu problémov, možno nakoniec narazíme na prameň.

Občas si prajem padnúť do rieky a čakať na niečie ruky, avšak zabúdam, že Ofélii síce pribehli na pomoc, ale neskoro.

Say perhaps to drugs.

The Cinematic Orchestra

A

čo tak

trocha faux-pas

no tak

nezradia nás

Teším sa na leto, lietko.

Pohoda-jahoda (snáď) - práve zisťujem, ak si ťa lístok kupujem - kto bude mojím tandemom?, Londres, Inglés - možno áno, možno nie, ide o peniaze a niekto s tým nerátal, do Dublinu? počúvať rodinu? Radšej skapať..., spevavé sústredenie, ou jé, trocha chlastu, trocha trávy, trocha bozkov a trochen slávy... Nezabudnúť na nezabúdanie., veľa slov pohltať a konečne sa v sebe na chvíľku vyznať (aspoň pre jeden výlet na Gulášku...), instantné leto v prášku. Vláčikom sa povoziť.

Neviem, s kým rátať. Možno zostanem na všetko sama.

Juchú, au.

Dnes som si to všimla. Mať problém je ako zlý sen. Nezapadám, tak ma radšej nevidieť. Spýtať sa? Povedať nechcem. Prečo? Lebo. Reagujem zvláštne. Narástla si znova, vysoká stena? Aj tak to nie je dôležité, napíšem grafitti na ňu. Ňu, ňu, ňu.

Videla som ten strach.

"Nebuď smutná..." sa mi ráta. Pomocná ruka zo zadnej lavice.

Iných odbíjam.

Leziete mi po múre.

Hasta narices.

Tak veľmi chcem preč ísť.

Remember me.

/gifko som robila ja/

Hrôza spoza voza.

It's a pity, some people could be happy. And some people could not.

And I still believe, one day, I could be everything.
But this is not that one.

Remember me.
I'm silent.

Hope /more/ or /less/

Podivuhodné

ako fajčené lístie

modlitba doznie

Zajtra píšem z matiky, som vyhorená, tak, prosím, naložte na mňa ešte viac, nemám chuť sa v ničom kúpať a vyváľať, chcem skrátka nabrať modrý odtieň a odtancovať.

Aj som spala, aj som spievala, aj som hrala, dni boli zbytočné a akosi sa strácajú v mlieku alebo aviváži. 

Deň jedla, neznášam štvrtky. Najhoršie dni. A vždy.

Naozaj mi niečo je a mala by som s tým niečo robiť. Keď sa už o mňa bojíte, straší to. Horšie ako mne vo veži.

Neviem, čo so svojím životom. Hrozne ma to stresuje.

Ach, všade je tak veľa... všetkého, len vo mne nie je nič.

Už necítim ani ľútosť, všetko vyzerá ako taká hra. Akoby som sa len prezliekala do kostýmov, a keď prichádzam domov, aby som sa ako bábiku odložila na zaprášenú poličku.

Môj domov je tak prázdny, ani domovom nie je.

Otrocká pustatina.

Ale nie, ja už nebudem nič písať, nech vás neraním.

Radšej nech ma vnútorné krvácanie vyfarbí.

Bonobo je pán.