[0.1]
Len koncert
© 2010
Ticho, napokon potlesk. V rozsvietenej sále tlieskalo najmenej päťdesiat párov ľudských dlaní, očakávajúce vystúpenie svojich ratolestí, ktoré vychovali k tomu, aby šírili dobrú povesť ich menom a oni im mohli zo samej vďačnosti opäť zatlieskať. Najsilnejšie, až ich dlane a načervenavé prsty budú štípať od snahy.
"A prichádza aj moja chvíľa. Aj ja tam budem stáť, pred niekým, kto ma zdanlivo pozná i pred ostatnými, ktorí možno zachytili moje meno od uvádzačky, no hneď nato sa im vyparilo z mysle. Ešte stále uvažujem nad tým, na čo je celá táto ceremónia dobrá. Vidieť potupu, keď sa niekto pomýli a hrdo sa vznášať, keď to pri nástroji zvládneme? Ja... začínajú sa mi triasť ruky."
Lucia pocíti miernu nervozitu vo svojom vnútri, žalúdok jej nespokojne zavrčí, no našťastie sa tento zvuk razom rozplynie vo zvukoch potlesku, radosti, spokojnosti.
"Prečo som sem pozývala otca. Uvidí, ako zlyhám. Uvidí to aj Lenore, ale to mi nevadí, ju som tu chcela. Ale prečo... prečo neprišiel on? Prečo?"
-Teraz príde žiačka piateho ročníka, Lucia, a zahrá nám valčík od Yanna Tiersena.- oznámi pani profesorka, ktorú Lucia nikdy predtým v hudobnej škole nevidela.
Obliekla si čierne priliehavé šaty z Manga, ktoré kupovala s mamou vo Viedni. Bol to vcelku vtipný príbeh - Našla si ich v obchode v Bratislave, no po vyskúšaní jej ich mama nechcela kúpiť. A ona dúfala a verila, že raz ich bude mať... Prešiel týždeň, a ony šli do Viedne na poznávaciu prechádzku po meste. Pritom však skončili v nákupnej štvrti a nakupovali oblečenie. Vstúpili do Manga, ona ich hneď hľadala.
"Keď tu budú je to znamenie, mami." Podišla ku stojanu, ktorý k nej vysielal záhadné vlny energie, a potom sa naradostnene usmiala - Držala v rukách vešiak s čiernymi šatami. Čakali tam na ňu.Človek v živote nedostáva veľa druhých šancí, Boh bol k nej milostivý a doprial jej pocit šťastia, ktorý ju zohreje vždy, keď si ich oblečie.
Aj teraz ich mala na sebe. Vstala zo stoličky, ľudia na ňu upreli svoj zvedavý zrak, nie zrovna príjemný. Čakali, či bude lepšia ako ich potomok, alebo sa môžu spokojne ksichtiť nad tým, aké majú úžasne nadané dieťa. Mala ich na sebe, no dobrý pocit sa rozplynul ako nádej, ktorú do tejto sekundy prechovávala v srdci.
"Nepríde. Jednoducho nepríde. Nemá na to, nemá ma rád, som mu ľahostajná. Bola to len ilúzia, predpojaté klamstvo. A bolí to. Bolí."Sadne si za klavír na stoličku priamo určenú na tento účel, nadýchne sa, trhano vydýchne a cíti, že keď položí ruky na klávesy, rozplače sa.
Hrá, rukami behá z jednej strany klaviatúry na druhú, rozumne používa pedál, premýšľa nad tým, čo robí. Preto nedokáže kontrolovať slzy, čo jej vytryskli z očí bez poriadneho logického dôvodu. Plače, a pritom hrá, akoby sa nič nedialo. Hudba znie, noty sa spájajú do melódie, vytvárajú kolísku smútku, potupy i sklamania.
Dohrala. Na pár sekúnd zostane sama so svojimi myšlienkami v tichu, napadne jej:
"Čo si o mne pomyslia? A čo Lenore?" Ale kašle na to. Zadíva sa do hľadiska, ktoré jej spätne ponúkne svoj obdiv vyjadrený potleskom a odchádza, odchádza si po kabát a von...
Skladba
