Zdravím ťa.
Konáre zamrzli. Aj keď ešte nesnežilo, od neba až po zem vypĺňa vzduch štetec ponorený do bielo-sivej, omylom namiešanej farby. Bola som sa prejsť, dych a dym sa spojili a na nerozoznanie mi poletovali okolo hlavy. Hudba spájala kroky do legata.
Musím povedať, som rada, že rok minulý sa skončil. Nepáčil sa mi. Najradšej by som ho nahrala na VHS, vyťahala pásku a zvyšok odhodila do ohňa. Cítim sa ako vojnový veterán. Toľko bojov a zbytočne. Poslúchať vyšší rád, dobre, to mi dlho nevydržalo, prišla len dezilúzia. Boj o vlastný krk. Boj o prvý ranný krok. Boj o neprestanie dýchania v spánku. Boj len pre boj. Boj pre ilúzie, boj pre pokoj duše, boj sa bojom vybíja. Vyhýbanie sa výbojom vlastných bojov. Boje s beštiami.
Niektoré som vyhrala.
Keby mi na tom tak záležalo.
Videla som toho priveľa. Videla som zostrelené lietadlá, unesených ľudí, videla som oči (pre plač) demoralizované, okradnuté, zahasené, potupené, opantané, oklamané, ukradnuté, niekedy aj v zrkadle. Videla som, aká je radosť krehká a šťastie, šťastie má snáď veľkosť elektrónu. Má zmysel mať strach?
Cítila som, aké strašné je byť sám.
... ako tá samota zbližuje.
... ako nepitie a nejedenie pomáha odplavovať črepiny pozapichované po celom obvode môjho tela.
... že ak sa opijem, dotknem sa svojho emočného ja a vykričím zo seba kurva všetko zlo, čo na mne bolo napáchané.
... že ak nebudem piť, lepšie ukážem svetu, že sa to dá a alkohol je len zástierka.
... ako veľmi si môžu byť osoby blízke. Ako len jednoducho prítomnosť pomáha od toho neukončiť to všetko hneď a zaraz.
... bolesť a aj radosť, keď som sa pohybovala v meste, o ktorom som dlho dlho snívala.
... dojatie, vidiac, že vzťahy vedia tak krásne fungovať. A zároveň prekliatie.
.. že je normálne rozmýšľať nad budúcnosťou. Nad tým, či chcem alebo nechcem mať deti. Či chcem cestovať, kde chcem žiť, ako chcem bývať, v ktorom obchode si zariadim obývačku, koľko budem zarábať, koľko budem mať domácich zvierat, ako bude vyzerať moja svadba, či budem mať biele dlhé šaty alebo budú machom obsypané, steblami trávy vyšívané, voňajúce po vlčom maku, púpavách, živici... či môj muž bude digitálny alebo jeho pôvod bude siahať k lesným pramienkom, bútľavým stromom a vtáčím hniezdam...
... koľko sĺz sa musí odplaviť, kým dokáže človek opäť dvihnúť hlavu hore.
... tie najkrajšie letné lúče a teplo a studené sklené fľaše na pokožke.
... ako hlboko môže niekto padnúť.
... ako hlboko môže niekto padnúť.
... druhý jazyk tak blízko.
... aké to je niekomu neopätovať city, vôbec.
... čo za pocit viny človek dokáže v sebe držať.
... že zázraky sú možné a pár som ich aj zažila.
... že zázraky sú možné a pár som ich aj zažila.
... koľko pesničiek a vyfajčených cigariet z okna zaháňa tiene.
... ako radosť z niečoho sa môže časom zmeniť na menej preferovanú možnosť.
... ako sebazaprenie je jediná správna voľba.
Už navždy ostanem verná sama sebe.
Naučila som sa.
Budúcnosť.
- tešte sa, najprv zbakalárujem a odídem z tej (prečo neexistuje opak duchaplnej?) duchaprázdnej školy, kde ma drží len niekoľko nitiek,
- potom očakávajte záplavu fotiek z Havaja, pravdepodobne z Honolulu, kde budem pracovať počas pobytu WAT, ktorý sa mi úspešne podarí vybaviť; a potom fotky buď z NY alebo LA, lebo rich bitch,
- neskôr, keď si chvíľu doma oddýchnem, vyberiem sa dobrovoľničiť, sveta skúsiť - buď cez Aiesec alebo Inex alebo čokoľvek iné - a ktovie, kam ma vietor tentokrát zavanie,
- keď sa vrátim - ak sa vrátim - asi bude dobrý nápad hľadať si školu v zahraničí na Mgr. titul (moja mama je z toho celá nesvoja, lebo som "nedokončená"), to je ďalšia otázka, kde sakra budem chcieť stráviť najbližšie dva roky a či to vôbec chcem,
- a ak nie štúdium, tak na všetko jebem a myslím si, že do nejakej spoločnosti ma za letušku vezmú (nechcem tie low-costové, to radšej slovenské vlaky, haha...), aj keď mám rezné rany a popáleniny, ktoré nikdy nezmiznú, nie som konformista a nepatrím k stádu,
- inak, inak cvičím, píšem, čítam, programujem, polievam kvetinku, zapaľujem sviečky, varím, spievam, hrám, smejem sa, rozprávam sa s rodinou, hrám sa s mačkou.
Nedovolím si myslieť ďalej, a ak by som aj mala niečo v mysli, nechám si to pre seba - je to rovnako neisté ako sekundy za nami.
Tentokrát sa lúčim skladbami:
