S odhodlaním si sadám za počítač a nejak dúfam, že sa mi podarí napísať článok. Vo viac dúfať nemôžem.
Môžem si vymyslieť, že celý svet je tu. Môžem veriť v nedotknuteľnosť skrývania sa pod perinu, môžem veriť, že keď si zakryjem dlaňami oči a tvár, že ma neuvidíte. Môžem si hlúpo namýšľať, že vonku s takýmto prístupom prežijem. Môžem matne nasledovať vagóny rečí, môžem rezignovanie odletieť, môžem vypnúť seba a zapnúť ticho. Stále do mňa búši táto hudba, vypnem ju. Som prehustená všetkým, čo som dnes počula, aj keď to bolo pekné a obohacujúce. Stačilo. Strácam sa v symboloch. Či už to je gesto, dopravná značka alebo malý papierik v knižke.
Som online, mám zapnuté všetko, čo sa dá, ale že by som sa cítila nejak bližšie, zainteresovane a osobne, to tvrdiť nemôžem. Hovorím to aj cez to, že neviem, či mi na tom naozaj záleží. Nejedla som, ale zatúžila som po prechádzke slnečným Parížom. Popri Seine ku Notre Dame, tak bežne, slečne, v slnečnom kúpeli, v šatách a vo vetre. S príjemným vonným zafarbením, s vôňou vrývajúcou sa do pamäti.
Pamätám si, keď ešte slnko hrialo a tráva bola zelená, ako mi bolo dobre. Neviem, všetko mi prichádza zrazu tak veľmi ľúto. Ako niekoho pri sebe mám, no o chvíľu sa vytráca pomedzi prsty ako piesok. Zostane len niekoľko zrniečok, možno ako útecha, možno ako pichľavé memento. Kam, kam všetko šlo, môžem si len úfať. Chcela by som to všetko hodiť na seba, ale takto to nefunguje. Ja sa budem trápiť a svetu to bude aj tak jedno.
Čakať ma tiež nebaví. A ak by to malo byť falošné, tak to nechcem, to si nechajte pre niekoho iného.
Posledná vec, škoda, že pred vami ujsť nemôžem. Aj keby som vzala nohy na ramená, budete tu. Stále.
P.S. Od radosti a roztopaše som si založila Tumblr.
