Najlepší pocit na svete je ten, ktorý príde po trápení.
Nie nadarmo sa vraví, čo bolí, to rastie.
Človek strávi celý deň v posteli v bolestiach, a keď príde nový deň, katarzný moment je tak silný, ani čoby sa bolesť nikdy nestala. My ženy sme v tom prieborníčky. Vlastný mozog nás po pôrode nakŕmi toľkými prirodzenými hormónami, že automaticky zabudneme na bolesť spôsobnú rodením dietaťa niekoľko hodín cestou biologickou, ale pri predstave nerodičky nemožnou. Robievame to aj inokedy? Veríme, že každá bolesť raz zmizne a my budeme schopné nádychu?
Sedela som na lavičke, v noci, v nedaľekom parku. Bolo chladno, ale cesty ešte neboli zasypané opadaným lístím tak, ako by som si to predstavovala. Vyfajčila som dve cigarety. Keby som ich mala viac, bola by som schopná vyfajčiť celý balíček. Dívala som sa ľuďom do okien v baráku oproti a svet mi pripadal ako adventný kalendár. Každé zažnuté okno symbolizovalo jeden životne dôležitý zážitok. Pri zhasnutí už rozsvieteného políčka sa spomienka vymazala z pamäte. Pri zažnutí nového sa otvárala nová možnosť. Rozmýšľala som, koľko tých okien môže a je šťastných. Koľkí ľudia majú podobné okná. Kedy už nezostane žiadne na rozsvietenie. A čo potom.
Najlepšia vec na príchode do nového prostredia sú tie pohľady.
Viete, že ste vstúpili na neznáme, no i tak obývané územie.
Zahrať sa na cudzinca, ktorý nemá záujem o adaptovanie? Alebo? Presvedčiť ostatných, že situáciu máte pod kontrolou a koledovať si svojím zjavom o tie spýtavé pohľady?
Nemajú veľmi čo vidieť, no i tak sa obzerajú. Drgajú si do lakťov, rozlievajú nápoje vo vysokých pohároch, nevyspelo sa otáčajú, keď opätujú pohľad.
Nadväzujeme arytmickú konverzáciu, sprevádzanú neistým požívaním alkoholu a pozývaním na kusovku za 5 korún. Oprašujem zaužívané cykly a nachádzam žiarivé kovy pod vrstvou hrdze a prachu. Nemôžem ľuďom vravieť do vzťahu a robiť rýchle úsudky. Aj keď cítim, že by to bolo správne. Neskôr sa rozhodnem, je čas odísť. Rada by som zostala, no exkluzívne to bude, iba ak v tomto momente zmiznem.
Prejdem na červenú a skoro skončím pod kolesami.
Ešte sa stretneme.
Na ďalší deň som vystriedala Jagera s Vínom za Víno s Rumom.
Cítim zmenu, občas vrie ako zemetrasenie a ja sa delím na molekuly. Je vtipné pozorovať, ako polovica reaguje pozitívne, zatiaľ čo na druhej strane sa odpája skupina s negatívnym nábojom.
Čo je najlepšie, tak to je správne.
V skutočnosti sa všetko točí okolo rovnováhy.
Ako pri tanci.
