13. Rieka.

Aliza Razell

*Chmúrny les zakryl chmúrny oblak.
Koža, stiahnutá, visí za uši v prievane na drôte verandy.
Zajace sa nepokojne hniezdia v klietkach, strihajú ušami.
Plieskame vodovkovými krídlami, keď si dláždime dúhu pred nohy.
Závrate hompáľajú náš svet ako na lodičke z cestovného lístka.
Popri tej mojej prepláva dáždnik, ukrývajúci niekoľko žltých kuriatok,
pípajúcich veselé melódie zimy v decrescende. Nejde im to, sú veľmi mladé.
Píp.

Tie dni cválajú tak rýchlo, ani si neuvedomím a už je potrebné znova napísať článok, pre potechu, podať echo vzdialenému svetu. Je mi ľúto, že nemôžem písať listy, v premodernizovanej dobe sa vyhováram na nedostatok času, pričom som len pohodlnejšia a pohodlnejšia.

Milý si chce kúpiť zápisník. A to si tak obraňoval Smartfóny.
Maturitkujem už o niekoľko dní. Stres? Ešte stále nie.
Kreslím si na hodinách do Moleskinu samých lesných duchov.
Niekto sa hrabe v nočných svetlách, iný sa chystá preniknúť až za žiarovku.
Mám rada les.
Mňaukám si po vonku.

10. Za živa?

Hrrrr.

Je čierna farbou? Pohlcuje svetelné lúče.

A je biela farbou? Na papier ju nevytlačíš.

Som farbou?

Či priesvitným prízrakom?

Mám na koži červenkasté mapky, neviem, čo s nimi, nariekam, ale nie nahlas.

Niečo sa mi deje.

Neviem o príčine ani ako zisťovať, čím sa rozdrobujem.

Svrbí ma koža.

Zvliekam sa?

Mením sa snáď na nosorožca?

Drsniem, zatiaľ čo aj farbu mením? Farbu, ktorú nepoznám, neviem pomenovať?

Strácam ľudskosť v prstoch, na mojom protistojnom palci, na ukazujúcom ukazováku, vztýčenom prostredníku, schúlenom prstenníku a pohyblivom malíčku?

Vrásniem, črty viac a viac pripomínajú zviera?

Za živa?

4.

Vraciam sa do minulosti pomocou nočnej hudby. Púšťam si veci, ktoré mi evokujú zážitky duševnej chudoby alebo jej rozpínavej preplnenosti, striasa ma od zimomriavok, sú tak ostré, prenikavé, výrazné... Možno sú vidieť, určite sú cítiť (aj keď ich nedám len tak niekomu cítiť) a možno pripomínajú ornamentálne tetovanie, henou vykreslené mandaly alebo iné symboly, ktoré si ľudia zafixovali ako plnovýznamové.

Aké bláboly píšem.

Chcela som sa podeliť s niekoľkými faktami. 

√ asi ma vzali na Dramaturgiu a Scenáristiku na FTF VŠMU.

√ ukončila som pôsobenie v kaviarni.

√ šéfredaktorstvo školského časopisu prebral niekto iný.

√ v Bátovciach mi prvýkrát zahrali niečo, čo som napísala.

√ som za vodou.

A tak vysedávam každý deň v posranej škole, v posranej lavici na posranej stoličke premýšľajúc, že niektorí ľudia sú sklesnuté fallusy a nezmenia sa, nechávam sa deprimovať nezmyselnosťou stredoškolského nepremysleného systému štúdia - neviem prečo, asi ma to jednoducho trápi - a čakám. Vyčakám aj dieru na tom mieste skoro uprostred sterilnej triedy, kým príde zaslúžený pokoj a dobrovoľný stres.

Pijem vodu. Aspoň niečo čisté do seba.

A tak, v poslednej dobe mi rozum riekol, nech sa na všetko vykašlem a ja som poslúchla, pričom to nemám v povahe. Mojimi momentálnymi starosťami a radosťami je:

√ spánok.

√ jedlo.

√ sudoku.

A nesmejte sa.

Ide len a len o to, ako zmaturujem, ak sa mi to vôbec podarí, keď sa mi tak veľmi nechce.

Moja chuť do niečoho plynie ako kontrapunkt ku hodinám stráveným v škole. Jednoducho tam nedokážem nič vytvoriť, nič sa naučiť, nič nie je až také podstatné (posvätné), aby som sa motivovala nenechať si to prejsť jedným uchom dnu a druhým von (obľúbená metóda môjho brata).

Skrátka, I do not care anymore, do not be mad at me.

Hidden Orchestra - Antiphon

Three Days Grace - The Good Life

2. Plápolá.

Dávno som sa ozývala, možno aj dnes už je dávno.

Dávno pršali, my sme, oni, slová, či démoni.

Pamätám si, ako sme horúce kakauko popíjali, s penou vyšľahanou ako na capuccino.

Alebo zelenooceľové tričko, prevliekajúc si cez hlavu, obdivovať kvôli potlači.

Všetko mi zvýrazňuje červenou.

Neteším sa na zajtrajšok, nechcem školu, nechcem ľudí.

Chcem spať.

Ach, spánok.

Bude to také, aké to chce byť.

Vždy sa čudujem, načo spravím tie muffiny, keď nakoniec si ich musím zožrať sama.

Je nespravodlivé takto žiť.

Prečo to tak musí byť.

Vybuchla mi múka pri tvári-

nič som nepiekla, a preto mi zostala grimasa.

Nepáčim sa vám.

Ani sebe, ale to už dávno viete.

Mala by som byť šťastná, ale keď permanentne nič nefunguje. Bodaj by. Možno aj z rutiny by sa stala celkom prijateľná skutočnosť. Na vlásku. O tom potom.

Ach.
Sľubujem, budem písať častejšie.